JOZEF ŠPAČEK
(Kafka na Záhorí)
Penzionovaného kentaura Viktora Murka opäť povolali do služby. „Povolali“ nie je celkom presný výraz, v skutočnosti ho poprosili o návrat do profesorského zboru jedného z najstarších slovenských gymnázií. Bolo treba prevziať výuku dvoch literárnych seminárov, keďže pani profesorka Klimentová musela zostať na predčasnej materskej kvôli rizikovému tehotenstvu. Nezvykol za sebou páliť mosty, nech to bolo kedykoľvek a kdekoľvek. A literárny seminár, to bola pre neho lahôdka. Lenže niekedy aj tie trpko zachutia…
V duchu svojich návykov začal po súhlasnej odpovedi pani riaditeľke ohľadne niekoľkomesačného záskoku rozmýšľať, ako by výrazne oživil náplň tohto dobrovoľného výberového predmetu, na ktorom sa študenti okrem iného pripravovali aj na maturitu. Mal v svojom počítači uložené materiály, ktoré dlhé roky používal, no zazdalo sa mu, že by už bolo treba čosi v nich zmeniť. Niežeby to boli zlé materiály, skôr naopak, nemnohí bývalí študenti mu ďakovali s tým, že nebyť tých hodín s ním, tak by ťažko pohli so svojimi seminárnymi, bakalárskymi, či dokonca diplomovými prácami. Čím viac sa blížil deň nástupu, tým viac zamestnávali jeho myseľ otázky ako a čím by zaujal nevyspytateľnú študentskú chasu, ktorá sa rozhodla pred maturitou práve pre literárny seminár.
Prvé vety známych kníh ako hádanky… Ale ako odmeniť tých, ktorí uhádnu? Nejakými dobrými bodmi, plusmi? To by šlo, využíval to aj v nie tak dávnej minulosti. Bol veľkorysý, za dva plusy už dával jednotku.
Skúšanie cez počítač, vo forme obľúbenej hry Chcete byť milionárom? Mal túto hru v počítači, lenže v staršej verzii, ktorá už nemusela byť funkčná, kompatibilná so súčasnou technikou, ako zvyknú hovoriť znalci. Ale určite sa nájdu takí machri, ktorí tú hru dokážu rozhýbať. V každej úrovni bolo 60 otázok, ktorými sám nakŕmil počítač, od najľahších po najťažšie. Takto ozaj objektivizoval skúšanie a študenti s touto formou bez frflania súhlasili.
Meditovanie nad ďalšou možnou príťažlivou náplňou prerušila manželka, ktorá mu priniesla mobil, odložený ktovie prečo na balkóne.
„Volá Michal…“ vysvetlila.
Zabudol, že je štvrtok. Zvykol v tento deň hrávať šachy s priateľom Michalom Prutvanom, raz u jedného, raz u druhého. Teraz bolo hostiteľstvo na šachovom partnerovi, býval takmer na opačnom konci mesta, ale peši to Viktor zvládol bez problémov za štvrť hodiny.
„Áno? Čo sa deje, starec?“ nahodil obvyklý tón, Michal bol mladší o pár rokov a ešte zamestnaný v mestskej kultúrnej sfére.
„Nič zvláštne, len či si nezabudol. Už som dal vychladiť Devín!“
„Teda lákaš ma ako sa patrí. O pol hodiny som u teba. Nemusí to byť až príliš vychladené. Hlavne nech máš na mňa prichystanú stratégiu.“
„Aj to mám…“
Šachový stolík s kreslami mali ako vždy v lodžii, k tomu ešte menší stolček na fľašu, poháre a podnos s niečím malým na zahryznutie.
Pustili sa do hry, pri ktorej obaja vedeli, že výsledok nie je vôbec dôležitý, pretože sa vyžívali v svojských komentároch k náhodnej téme, čiastočne súvisiacej aj so samotným priebehom šachovej partie.
„Zasa som na šachovnici…“
„Jasné! Veď vidím, že nie mimo nej.“
„Na školskej, kolega.“
„To ako?“
„Mám sa vrátiť… K starým ťahom a vzťahom.“
„Zasa učiť?! Veď si sa zatínal, že takej ponuky nemôže byť, ktorá by ťa vrátila do hry!“
„Slabo som sa… Šach!“
„Aha ho! Ako si odviedol pozornosť tým svojím koňom!“
„S koňmi sa vždy dá… Stratégia, starec. A možno aj taktika.“
„Aj ja som musel zataktizovať. Dali mi na starosť program.“
„Aký? Na Mikuláša?“
„Ale čoby! Na Vínofest!“
„Už? Tak skoro? Šach, len tak na okraj…“
„Si nejaký útočný dnes. Čo ťa nasralo?“
„Ale prosím ťa! Práveže nič, skôr naopak. Ten návrat vraha na miesto činu. Ale čo ten program? Je to problém?“
„Nie je…Mám už vybrané nejaké kapely aj spevákov. A jeden taký superretroťah.“
„Retroťah? No, pouč ma, čo je to za div, že retroťah! Dnes je retro v móde aj v Lidli.“
„Prosím ťa, Lidl! Toto bude celkom iné kafé. Ale ešte to nechcem zakríknuť, aby sa to nezvrtlo, potom by som si pripadal ako idiot, že som to nezvládol. Niektorí manažéri nehrajú férovo.“
„Ešteže len niektorí. A kto by to mal byť?“
„Musíš vydržať! Naozaj by som si musel, ak by to nevyšlo, sypať popol na hlavu.“
„Z popola sme a na popol zostaneme.“
„Oj, ty filozof! Nie z prachu?“
„A popol nie je prach? Šach!“
„ No, teda drvíš ma! To ti ten návrat do školy riadne dvihol adrenalín!“
„Dovolím si jednu radu. Vieš, ako by si vyriešil tú kapelu, ktorá by bola aj retro, aj trendy, aj folk, no proste úplne všetko? A určite by bola aj lacnejšia.“
„Áno? No schválne!“
„Stačilo by Trio Suzuki so svojou zázračnou samohrajkou, podľa mňa.“
„To nemyslíš vážne!!
„A mali by ste vypredané!“
Táto skupina si získala veľkú popularitu a použila či používala jeden trik - v skutočnosti boli Suzuki trio len dvaja, ten tretí je vraj niečo ako tichý spoločník, nikto ho nikdy nevidel a nepočul…Podarilo sa im v úplnosti nahradiť svojho času veľmi populárne zoskupenie Senzi Senzus, ktoré plnilo sály kultúrnych domov Slovenska na prasknutie.
„To nejde, to bude seriózne podujatie. Dúfam, že si žartoval.“
„Vieš, ako hovorili starí latiníci - Dum spiro, spero. Ale nejako sa mi ten prázdny pohár nepáči…“
„Prepáč! Tak som sa sústredil na tvoje ataky a nezištné rady, že som si nevšimol. Aký je?“
„Výborný! Už dávno som také dobré biele nechutnal.“
„Vidíš! Aj k bielemu treba nájsť cestu.“
„Niekedy je cesta cieľ.“
„Sypeš zo seba múdrosti teda!“
„Nechváľ dňa pred večierkou!“
„Tú treba dodržiavať, veď vieš…“
„Vieme, vieme…Ale všetko je inak! Nezabúdajme na staré múdrosti.“
„Ako by sme mohli…To sa ani nedá. Občas sa treba vrátiť do minulého času.“
„Treba, treba… Šach-mat!“
„Ohó! Tak si ma zasa dostal, hombre!“
„Akože zasa? Minule sme čestne remizovali.“
„Čestne, čestne! Dá sa aj nečestne?“
„Možno… Ale nie v našom prípade. Ale ten Devín je špičkový!“
„Som zvedavý, čo vymyslíš nabudúce.“
„Neboj, budeš spokojný.“
Cestou domov nerozmýšľal ako obvykle nad príjemným pobytom u priateľa, ale čosi ho prinútilo vrátiť sa k novej situácii v jeho obvyklom režime, ktorá vznikla po súhlase vrátiť sa k učeniu. Najprv bude musieť s kolegyňami prekonzultovať vážnu otázku - akú mieru pozornosti treba rezervovať literatúre? Je to treba brať do úvahy vzhľadom na novú štruktúru maturitných tém. Tá sa zasa zmenila v súvislosti s nekonečne prebiehajúcim úsilím o reformu vyučovacej náplne i materinského jazyka. Možno sa nad tým umára zbytočne…
Prvé hodiny prebehli podľa očakávania - zoznamovanie sa so študentmi, trocha motivačných návnad, literárne kuriozity a aj záhady. Napríklad Jonathan Swift a mesiace planéty Mars Phobos a Deimos, o ktorých tento tvorca Gullivera písal ešte skôr, ako ich objavili astronómovia. Alebo záhada nedokončenej knihy Ch. Dickensa Tajomstvo Edwina Drooda. Utorňajšia skupina prijala tieto jeho pikošky ľahším šumením či mrvením sa a prosbou jednej študentky, či by im mohol takýchto literárnych záhad priblížiť aj viac. Súhlasil s tým, že si niečo pripraví na budúci seminár.
„Budem trochu ako Šeherezáda v mužských nohaviciach,“ komentoval svoj sľub.
Stredajšia skupina prijala jeho návnady vcelku ľahostajne, bez viditeľného záujmu. A keď sa ich spýtal, či ich to nezaujalo aspoň trocha, tak len pokrčili plecami, či naznačili pohybom hláv negatívnu, či vlastne nulovú odozvu. Neprikladal tomu zvláštny význam, decká už mohli byť naozaj unavené, to bol permanentný problém poobedňajších hodín a ešte k tomu zohralo svoju úlohu i to, že boli medzi nimi viacerí dochádzkari, ktorí chceli stíhať príslušné spoje pred 15.00. Vyšiel im v ústrety tým, že vyučovanie prebehlo bez prestávky, aby sa mohli dostať domov v slušnom čase.
No o týždeň sa situácia opakovala, utorňajší reagovali na jeho informácie o podozrení z krádeže rukopisu románu Tichý Don M. Šolochovom, na ktorú mal upozorniť A. Solženicyn, a tiež sa zmienil o pochybách o autorstve zbierky Slezské písně P. Bezruča.
„Ako možno dokázať také čosi, ako je krádež literárneho diela?“ položil jeden z utorňajších študentov závažnú otázku s počudovaniahodnou formulačnou presnosťou.
„Dobrá otázka. Pokúšali sa o to viacerí, dokonca napísali celé knihy, ako napríklad Roy Medvedev vydal vo Francúzsku knižku o tom a jeden nórsky vedec dokonca urobil počítačovú analýzu textov tohto spisovateľa, v podstate ho bránil a publikoval stanovisko, že všetky texty, ktoré Šolochov kedy vydal, sú naozaj od neho. Tak či tak, je to veľmi zaujímavá téma, pripomínajúca vám zrejme dobre známy pojem konšpiračná teória.“
Vycítil, že boli zasiahnutí takýmto jeho prístupom. Nemohol byť nespokojný s tou dvojhodinovkou, no na druhý deň mu zasa dobrý pocit narušila tá druhá skupina.
„Nielen Jánus mal dve tváre,“ sťažoval sa pri ďalšej partii Michalovi, keď sa ho spýtal, ako sa mu darí pri návrate vraha na miesto činu. Popíjali tentoraz trojročný Cabernet sauvignon, ktorý na ich šachové orgie zabezpečil Viktor vo Vinotéke u Pagiho.
„Áno? Asi celkom nechápem,“ reagoval kamarát.
„Ako som ti už spomenul, učím dve skupiny. V podstate dvakrát to isté. Len jedni to berú a druhí nie.“
„To ťa prekvapuje? Po toľkých rokoch? To snáď nie!“
„No, prekvapuje. Ale je v tom čosi viac, v tých druhých, stredajších študentov. Neviem prísť na to, čo by to mohlo byť. Nejako mi to stále nedá pokoja.“
„Preháňaš! Niečo si namýšľaš.“
„To ťažko…Ale nechcem ťa otravovať s mojimi dojmami. Čo ten cabernet?“
„Dobre si vybral. Je tam cítiť to čierne ovocie dosť naplno.“
„Hovoríš ako motorista. Či záhradkár?“
„Snažím sa používať jazyk someliérov, drahý Watson. A ty hráš dnes ako ponocný! Šach!“
„No, to nevyzerá dobre… Takýto ťah, teda!“
„Veru nie, braček!“
„Tak dobre,“ vzdychol Viktor a sklopil kráľa na šachovnicu. „Dostal si ma ako malého chlapca.“
„Vidím, že ti ten seminár voľajako neprospieva.“
„To sa ešte uvidí…“ reagoval neurčito, hoci by najradšej dal priateľovi zapravdu.
Po každej stredajšej skupine pribudli ďalšie pochybnosti, ktoré v sebe ukladal do znepokojivých vrstiev, v ktorých sa zatiaľ nechcel príliš vŕtať. Aj posledne, keď im rozdal papiere s s poviedkou PRIŠČEPA od I. Babeľa na jednej strane a poviedkou CISÁRSKE POSOLSTVO F. Kafku na opačnej strane. Našiel tieto dávnejšie vytlačené texty vo svojom archíve, ktorý si v bohvieakom poriadku neudržoval. Pravda, autori tam uvedení neboli, iba roky, v ktorých boli prózy prvý raz publikované.
„Prečítajte si, prosím, obidve prózy hneď teraz a skúste si premyslieť, kto by mohol byť ich autorom a ako na vás zapôsobili. Možno vás to nejako osloví. Malá nápoveda - obaja autori sú pomerne známi a ich osudy boli skôr tragické ako naopak.“
Vedel, že hádanka je ťažká, no nešlo mu ani tak o uhádnutie či tipovanie autorov, ale o názor študentov na diametrálne odlišné texty. Utorňajší boli bezradní, k textom sa vyjadrili veľmi opatrne, ale hádať autorov sa ani len nepokúsili, čo ho dosť sklamalo.
Sadol si za katedru a chcel sa na chvíľu sústrediť na iné problémy, ktoré sa mu v tom období pritrafili do cesty. Čakala ho taká banalita, ako technická kontrola auta po dvoch rokoch, ktorá ho trocha znepokojovala, lebo jeho reanault clio už nebol úplne najnovší typ. Musel však už po piatich minútach reagovať na ruku jedného študenta, mávaním si pýtajúcu jeho pozornosť.
„Prosím?!“
„To je predsa Kafka!“ vypálil študent zo seba so zreteľným napätím v hlase.
„Áno? A ktorý text?“
„No ten o cisárovi predsa!“
„A prečo si to myslíš?“ nedal v hlase najavo súhlas či nesúhlas.
„To nemôže byť nik iný, ako ten Žid Kafka. A niečo mám od neho prečítané.“
Tá zmienka o Kafkovej národnosti vyznela dosť neobvykle, ak nie až nenávistne, a Viktora zaskočila.
„Kafka bol skôr pražský Nemec židovského pôvodu,“ uviedol akoby obraňujúcu repliku, ktorej sa sám prekvapil, že mu zišla na um.
„Ale Žid je Žid,“ opakoval nástojčivo študent v čiernej mikine a vlasmi padajúcimi šikmo cez oči.
„Považuješ to za podstatné v umení?“
„Áno,“ rezolútne odvetil chlapec.
„A prečo?“
„Ovládajú všetko. To mi vadí. Prečo nám nedávate našich autorov?“
„Aj na nich príde. Ale myslím, že sa mýliš. Rozlišovanie kohokoľvek, nielen spisovateľov, na našich a nenašich je jednoznačne scestné. To, ako sa vyjadruješ, viedlo až k tomu, čo hlásali fašisti a prešlo to až k holokaustu. Myslím, že formuluješ svoj názor akosi na hrane a neviem prečo mi to pripadá od teba až nenávistné.“
„Tak som to úplne nemyslel…“ akoby sa mládenec zháčil a spýtal sa: „A čo ten druhý text, kto to napísal?“
Viktor hneď neodpovedal, pozrel na triedu a spýtal sa: „Má niekto tip na toho druhého autora?“
Po chvíli mlčania sa ozvala dievčina z prvej lavice s modrým pruhom vlasov v havranej hrive: „Nie je nejaký Rus? Alebo Ukrajinec či Poliak? Podľa toho, čo sa tam udialo s tým… Priščepom.“
„Áno, je to ruský autor, presnejšie ruský sovietsky,“ už-už chcel dodať - židovského pôvodu, no zarazil sa.
„Tak kto to je?“ spýtal sa študent s antisemitskými sklonmi.
„Isaak Babeľ… Neviem, či ste o ňom hovorili v minulom ročníku.“
„Babeľ…“ zašumelo to v triede.
„Neučili sme sa o ňom, určite nie,“ potvrdila dievčina.
„A nebol to tiež Žid?“ nedal pokoj chlapec.
Viktor si vtedy uvedomil, že sa stalo čosi nečakané, takú reakciu na tie texty nikdy nezažil, používal ich už najmenej pätnásť rokov pred odchodom na dôchodok.
„Podľa mena asi áno,“ povedal, hoci vedel presne, že na otázku bolo možné odpovedať jednoznačne.
O slovo sa opäť nenápadne prihlásila modro-čierna deva.
„Spomenuli ste, že mali tragický osud. Prečo?“ prešla akoby k inej téme.
„Kafka bol chorý, zomrel predčasne. A žil v stiesnených pomeroch, ako je dosť známe, v pražskej Zlatej uličke, ktorá bola začiatkom 20. storočia skôr ako geto. Babeľ sa stal obeťou stalinských represií niekedy koncom 30-tych rokov. Nevie sa úplne presne ani dátum smrti.“
„V tých poviedkach to ale necítiť,“ povedala akoby pre seba dievčina.
„Ale úloha znela, aby ste po prečítaní sformulovali veľmi stručný názor na tie poviedky. Zatiaľ sme sa zasekli na niečom inom, nepodstatnom, alebo nie celkom podstatnom,“ snažil sa posunúť problematiku výuku ďalej, hoci sa zdalo, že sa do vyjadrenia názoru na texty nikomu nechce. Osmelila sa však opäť tá istá dievčina nenápadným dvihnutím ruky.
„Ten Kafkov text, to je čosi všeobecné, nejaké podobenstvo, ktorému však nerozumiem. Je to akoby pohľad niekde späť, do času cisárov. A to druhé bude asi súvisieť s ruskou revolúciou, boľševikmi. Ale je to sila, dať do krátkeho textu toľko súvislostí.“
„No vidíte, celkom dobre ste si s tým poradili.“
Už nechcel pokračovať, radšej im premietol na bielu stenu z meotaru zoznam autorov, z ktorých mali do mesiaca spracovať niečo, čo nadnesene nazval seminárnou prácou.
„Aby ste vedeli, ako asi k tomu pristúpiť, dávam vám k dispozícii niečo ako vzorový text s analýzou poviedky Jamesa Joycea Dvaja fičúri. Mohlo by sa vám podariť v práci uviesť, aké dominantné motívy sa v prečítanej próze vyskytujú. Motívmi sme sa dosť podrobne už zaoberali, aj kompozičnými princípmi, tak si len treba spomenúť. Stačí, že si vyberiete len jednu prózu. A rozsah - minimálne jedna strana á štvorka na počítači, písmo dvanásť,“ snažil sa strohosťou pokynov utlmiť napätie, ktoré na hodine jednoznačne vzniklo.
„A ten text o Joyceovi si môžete nechať, je to pozornosť podniku,“ pokúsil sa zažartovať.
„Tie dve poviedky mi však vráťte, prosím,“ bolo to však zbytočné, už ich určite nebude nikdy viac používať. Určite nie…
Keď si po odchode študentov z triedy zrátal tie texty, bolo ich iba šestnásť, hoci si bol istý, že ich rozdal sedemnásť, presne na počet študentov v skupine.
Prehral aj ďalšiu šachovú partiu, hoci viedol dlhšiu reč priateľ a on by sa mohol viac sústrediť na hru.
„Predstav si, že som len tak-tak zabránil veľkému problému. S tým programom na Vínofest, ako som ti spomínal, pamätáš, však?“
„Pamätám, hoci detaily už ani nie,“ priznal sa.
„Tá retroskupina mala byť Kafka Band, z Česka, samozrejme,“ pokračoval priateľ.
„Mala? Čiže nebude?“
„Nebude! Našťastie!“
„Prečo našťastie? Podľa názvu by to malo byť niečo veľmi netradičné.“
„No práve! Až veľmi netradičné. Niečo mi našepkalo, aby som si ich skladby vyhľadal na You Tube. Až som sa spotil nad ich skladbami!“
„Áno? A prečo, prosím ťa!“
„Oni hrajú hudbu naozaj kafkovskú, s ťažkými politickými a filozofickými textami, aj hudobne veľmi, veľmi náročnú. Na Vínofeste by ich možno vypískali. Úplne nevhodné! Domotal to ten kvázimanažér.“
„Tak si to stopol? A čo zmluva?“
„Ešte nebolo nič podpísané, iba priebežná ústna dohoda, chvalabohu!“
„Takže žiadny retroťah?“
„Ale áno! Príde Arnošt Kavka Revival!“
„Čože? Arnošt Kavka? Veď ten hrával tuším swing ešte po vojne! Taká vykopávka?!“
„Áno, ale títo to hrajú inak, neswingujú. Niečo ako Děda Mládek ilegal band, to poznáš. A majú také vypaľovačky, no, keď prídeš domov, pusti si to. Urobili remake takých skladieb, ako Snědla kobra bobra, Kulhavá kobyla, V komoře je myš či Profesor Cvok.“
„Profesor Cvok? To bude o mne,“ chabo zažartoval Viktor.
„Ale, starec! Prečo tá skepsa? Ale vidím, že nie si sústredený. Remízu dnes neuhráš asi…“
„No, to ťažko, drvíš ma… Som voľajaký nijaký. Vzdávam to.“
„Už? No toto! Ešte si mal nejaké dobré ťahy v talóne… No čo už, si ma prekvapil!“
„Aj sám seba prekvapujem…“ zašomral si pod nos a o chvíľu sa porúčal od priateľa, vyhovoriac sa na problém s autom, ktorý má riešiť pri vychladnutom motore.
„Kdesi mi tam slzí olej,“ dodal ešte na vysvetlenie.
„No čo už s tebou, ani sme tú sedmičku nestiahli. Nie si veru vo forme, tá škola ťa voľajako zaskočila,“ lúčil sa s ním Michal, nevediac, ako je blízko pravde.
Nezáujem, či skôr záujem študentov, nasmerovaný nečakaným negatívnym smerom nebolo všetko, čo mu hodiny literárneho semináru priniesli. Tesne pred Vianocami vyslyšal ich žiadosti, aby sa venovali aj príprave na maturitu. Riešil to pragmaticky - rozdal im oficiálne maturitné testy z minulého školského roka, presvedčený už dávnejšie o tom, že je to tá najlepšia forma prípravy.
„Na prvej hodine riešte úlohy, v druhej si to preberieme s komentárom k odpovediam. Značte si potom, koľko úloh ste riešili správne. Nemusím vám pripomínať, že každý pracuje sám vo vlastnom záujme, bez konzultácií so susedom.“
Priebeh vyučovania ubehol v pokoji, v pracovnom tichu, ako zvykol nazývať ten občasný šum, ktorý trieda zo seba vydávala ako tajomný ľudský úľ. Ale už takmer ku koncu musel spozornieť, pretože mu na dlážke pri katedre pristála papierová lastovička. Pozrel do triedy, no všetci boli evidentne zabraní do riešenia testov, nik mu nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
Zodvihol lastovičku, poskladanú napodiv tak, ako sa to aj on kedysi naučil, zbadal, že na krídlach má šesťcípe Dávidove hviezdy a keď ju otočil, na druhej strane boli päťcípe červené hviezdy. Čo teraz? Začať vyšetrovať? Hlúposť! Ale niekto tú lastovičku poskladal a vyzdobil tými tak odlišnými znakmi… Pocítil v sebe bezradnosť, hraničiacu až s pocitom zúfalstva. Kto a prečo s ním začal tú hru? Je to ten mládenec s čudesným komentárom k Babeľovmu textu? Asi áno, ale ako ho vyzvať, požiadať o vysvetlenie? Čo ak to je niekto úplne iný? Seminár ukončoval ako v mrákotách, dvakrát sa pomýlil pri komentovaní správnych odpovedí v testoch. Domov sa vrátil ako príslovečne zbitý pes, našťastie bola jeho polovička na nákupoch, takže ju nemusel zaťažovať vysvetľovaním, prečo sa podobá na zmoknutú sliepku. V precvičovaní maturitných testov z minulých rokov pokračoval so študentami aj o týždeň a zdalo by sa, že všetko bude v poriadku, nijaké výstrelky sa tentoraz neudejú. Po skončení dvojhodinovky si preratúval testy, či sa mu všetky vrátili a v jednom z tlačív zacítil niečo, čo tam asi nepatrilo. Vo vnútri našiel farebnú kresbu nejakej krajinky pohľadnicového formátu, no na rube nebolo nič, čo by ju pripomínalo, bola asi vytlačená v tlačiarni na špeciálnom papieri, určenom pre obrázky či fotografie. Nechápavo pozeral na tú kresbu, nevedel, čo si o tom myslieť. Študenti už boli preč, nemal sa koho spýtať, či nešlo o zabudnutú fotografiu či obrázok kýmkoľvek zo stredajšej skupiny.
Pozerajúc na ten kúsok papiera začal mať veľmi neurčitý pocit, že tú kresbu už niekde videl, len si nedokázal spomenúť kde a prečo ho ten inak tuctový výjav zaujal. Určite nie preto, čo autor namaľoval - dom, možno mlyn, tehlový most cez malý potok, na ňom dve nezreteľné postavy, pozerajúce na dve zvieratá pri potoku, v pozadí porast vyšších stromov. Farby akési mdlé, nevýrazné. Čo s tým?
„Chcem, aby si si pozrel toto,“ podal pri šachu priateľovi obrázok.
„Ukáž,“ zadíval sa Michal na inkriminovaný kus papiera.
„Niekto to nechal v testoch, ktoré študenti riešili na seminári.“
„Ale? A nevieš, čo je to za kresbu?“
„Neviem veru…“
„No, niečo mi to…Počkaj chvíľu, skúsim vygúgliť kto by to tak…“
„Myslíš?“
Michal však už bol v svojej pracovni, ako volal malý kumbál bez obloka, ktorý bol plný kníh v dvoch starých skriniach bez dverí, zmestil sa mu tam ešte stolík s počítačom a stolička.
„Poď sem, prosím ťa!“ zavolal na Viktora po chvíli.
Na monitore svietilo viacero obrazov, najväčšia však bola krajinka, ktorú Viktor objavil v tom teste. Založil si okuliare a zdúpnel. Boli to kresby Adolfa Hitlera!