JOZEF ŠPAČEK
Redaktor Literárneho týždenníka, novinár, politológ a esejista Pavol Dinka vydal v krátkom čase po knihe esejí Stretnutia s krutým partnerom (2019) svoju ďalšiu zbierku, zostavenú z príspevkov tohto náročného útvaru, nazvanú znepokojivo PLANÉTA NA RÁZCESTÍ s podtitulom Eseje spoza pendemicko-literárnej opony o Zemi a jej deťoch s kamenným srdcom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava 2021).
Ako už zjavne naznačuje podtitul, spoločným menovateľom jedenástich brilantných esejí bude nám všetkým každodenne predkladaná, pretriasaná v nespočítateľnom množstve diskurzívnych debát, vnucovaných médiami, rozporuplnými názormi laikov i odborníkov, smutná až desivo prítomná v našich životoch – problematika pandémie covidu 19. V podstate už len z titulu tejto publikácie je viac ako zrejmé, ako nepatrične vyznievajú myšlienky a tézy z napríklad veľmi známej knihy amerického politológa a filozofa Francisa Fukuyamu Koniec dejín a posledný človek z roku 1992 vzhľadom na to, čo prežíva teraz ľudstvo, akú v podstate nečakanú dejinnú etapu od vzostupu pandémie, od roku 2019. Horkýže koniec dejín! Skôr začiatok éry, ktorá ľudstvu neprinesie nič dobré.
P. Dinka v svojej novej knihe veľmi erudovane využíva množstvo literárnych podnetov, podporených aj patričnými výtvarnými artefaktami z oblasti svetového maliarstva, ktoré dopĺňajú textovú časť publikácie. Napríklad veľmi známy a stále aktuálne vyznievajúci román A. Camusa Mor skrýva v sebe posolstvo, neprekvapujúco oslovujúce nás, súčasníkov. V eseji Mor nosíme stále v sebe P. Dinka približuje románovú situáciu z mesta Oran, zasiahnutého morovou epidémiou, upozorňujúc na opatrenia, ktoré sme zažili a zažívame aj my dnes – zákaz vychádzania, obmedzenia komunikačných možností, izolácia (život v bubline), zmena zmýšľania ľudí pod hrozbou smrti, prehodnocovanie priorít, obavy o životy blízkych. Rozdiel je, pochopiteľne v tom, že v súčasnosti nezažívame román, ale krutú realitu, hoci je známe, že A. Camus vychádzal zo skutočných dejinných udalostí, morová epidémia zasiahla alžírsky Oran v roku 1849.
Camus si pri písaní románu do denníka poznačil: „Mor však dokazuje, že absurdita nič nenaučí. To je definitívny pokrok.“ Tu sa núka otázka – čo nás naučila ešte stále prebiehajúca a nekončiaca pandémia? Alebo – koho naučila či poučila a koho nie? Keďže je koniec pandémie, žiaľ, v nedohľadne, zrejme aj položená otázka ešte dlho (?) ostane bez uspokojujúcej odpovede.
Nemenej zaujímavým podnetom je aj zmienka o románe nášho kedysi veľmi populárneho autora Joža Nižňánskeho Cholera, v ktorom tiež vychádzal z konkrétnych historických udalostí, odohrávajúcich sa u nás v roku 1831, kedy cholerová epidémia na východnom Slovensku vyústila do sedliackej vzbury. Nemalú úlohu vtedy zohrala skutočnosť, že nevzdelaný ľud začal považovať dezinfekčné medikamenty, sypané do studní v snahe zastaviť cholerovú epidémiu, za otravu. Nemôže nám to nepripomenúť spochybňovanie vakcinácie, ktoré v našej súčasnosti stále pôsobí. Vzbura bola potlačená, život sa vrátil do starých koľají, P. Dinka cituje z románu: „A sedliaci poslúchajú ako predtým. Stŕhajú klobúky pred pánmi, ponížene krotnú ich hlasy.“
Autor otvára či upozorňuje aj na iné témy či problémy a situácie, ktoré so sebou priniesla pandémia, taktiež na ich univerzálne pôsobenie kdekoľvek na svete, čo vyplýva aj z nasledujúceho citátu: „Koľko detí zostane osamelých? Zrátal to niekto? Vieme o štyroch sirotách po zomrelých lekároch… Kamarátka vravela o ďalších asi dvadsiatich deťoch, ktorých rodičia buď obaja zomreli, alebo sú v nemocnici či v izolácii… Za sebou nemajú horu, o ktorú sa môžu oprieť. Pomôže im niekto prekonať bolestnú stratu? Zavše natrafím na zvukový záznam, na ktorom nejaké dievčatko volá: Mami, nenechávaj ma tu, mám ťa rada! Taký hlások otrasie každou matkou.“ Tento autorov citát, zvolený zo svetoznámej knihy Denník z Wuhanu, však môže odrážať aj našu pandemickú realitu…
V jeho knihe nájdeme celý rad ďalších podnetov, súvisiacich nielen s umeleckými artefaktami, ale vyplývajúcimi i z vlastných žurnalistických a politologických skúseností autora, napríklad o našom zrejmom smerovaní k entropii, čiže k chaosu a neusporiadanosti, ktorými dnes skutočne žijeme, zažívajúc často situáciu, keď naši vládnuci a zodpovední vyhlásia ráno A, na obed B a večer C…
Na otázku prečo je tomu tak, podľa esejistu odpovedal napr. americký ekonóm a filozof Jeremy Rifkin už v roku 1981 v svojej knihe Entropy konštatovaním: „Lebo to mocným vyhovuje.“
Miera egoizmu a arogancie mocných je naozaj na hrane – či už dávno za hranou?! – nás skutočne obyčajných ľudí, nielen združených v OĽANO, nemôže nepoburovať aj to, koľkokrát naši rôzni vrcholní predstavitelia konali presne podľa príslovia – Vodu kážu, víno pijú.
P. Dinka sa však snaží aj o postulovanie pozitívneho stanoviska v súčasnej všeľudskej pandemickej kríze, nemožno nesúhlasiť s jeho slovami: „Nečakajme spasenie od tých hore, rešpektujme dušu trýzniace prijaté opatrenia, ale majme stále na pamäti, že najlepším liekom na každú pandémiu, aj na tú, ktorá otupuje city a empatiu, je múdrosť, zodpovednosť, solidarita a ľudskosť. Naočkujme sa preto optimizmom, vierou, že nastanú lepšie časy…“ Táto výzva, nielen morálny apel zaznieva na konci eseje O svete vidiacich, ktorí nevidia, kde približuje odkaz či zmysel známeho románu portugalského prozaika Josého Saramaga Slepota, ktorý už v roku 1995 publikoval túto knihu ako výrazné podobenstvo či víziu o svete, v ktorom sú ľudia zasiahnutí neschopnosťou vnímať ozajstný svet, ale len jeho odraz či tieň. Je len na nás, ako dokážeme byť potrebne vidiacimi, načúvajúcimi a vediacimi v tomto svete, na planéte, ocitnuvšej sa na jednom z najťažších rázcestí v histórii, v dobe, evidentne vymknutej z kĺbov.
( Psáno pro Slovo)