JOZEF ŠPAČEK
V druhej polovici 80. rokov minulého storočia sa nenápadne začal proces, ktorý vyústil do zlomových udalostí, týkajúcich sa v podstate celého sveta. Politik Gorbačov, glasnosť a perestrojka boli tými pojmami, na základe ktorých sa menila a zmenila nielen politická mapa Európy a Ázie. Aj u nás nástup Michaila Gorbačova vzbudzoval veľké nádeje, najmenej však boli nadšení vtedajší stranícki funkcionári na najvyšších postoch. Navonok sa tvárili, že chápu a prijímajú politiku perestrojky a glasnosti, ale v skutočnosti mali z tohto procesu obavy. Nie preto, že by to viedlo k rozpadu ZSSR a socialistického tábora, čo sa aj naplnilo, ale z obáv o svoje pozície, o svoje teplé miestečká a v podstate aj o svoj osud a prípadne aj ich blízkych. Celú túto turbulentnú dobu vnímali pochopiteľne i novinári, ktorí predsa len patrili k tým najinformovanejším ľuďom tých čias a mali záujem na tom, aby „nové vetry“ zaviali aj u nás. Snažila sa o to aj redakcia Nového slova, týždenníka ÚV KSS, ako to bolo uvedené v tiráži. Svedectvo o týchto snahách odráža aj kniha vtedajšieho šéfredaktora Nového slova Emila Poláka AKO SME (NE)ROBILI PERESTROJKU. Z diára šéfredaktora 1987-1989
(Vydavateľstvo CCW, s.r.o, 2020, I. vydanie, 396 s., ISBN 978-80-89166-49-7).
Ide i denníkové zápisky človeka, ktorý bol, takpovediac propagandistickým slovníkom tých čias, v centre diania.
Na úvod uvádza zoznam „hlavných aktérov“, ktorých účinkovanie sa týkalo nejakým spôsobom tohto týždenníka, či už išlo o redaktorov, členov redakčnej rady NS, novinárov iných médií, spisovateľov, straníckych funkcionárov či ľudí nejako spätých s Novým slovom. Okrem tých, ktorí už nie sú medzi nami a tých, ktorí upadli do zabudnutia, je zaujímavé spomenúť osobnosti, dnes alebo nedávno známejšie, ako tomu bolo v čase, kedy vznikali tieto zápisky. Máme na mysli napr. Mariána Leška, dnes pevne primknutého k našej pani prezidentke, spisovateľov Jozefa Banáša, Jaroslava Čejku a Jozefa Puškáša, politika a neskôr veľvyslanca Petra Weissa, tiež spisovateľku Gabrielu Rothmayerovú. Práve títo ľudia a ešte i ďalší nemenovaní patrili k predstaviteľom či nositeľom nádeje na pozitívnu zmenu pomerov u nás v duchu okrídlených téz o potrebe uviesť idey prestavby (perestrojky) a glasnosti do života aj u nás nielen v rovine teórií, ale aj do praxe, keďže kdesi v čoraz hlbšom polovedomí mohlo kdekomu blikať sprofanované heslo „Sovietsky zväz – náš vzor“.
Ako zaujímavá ilustrácia toho, že nás tie dve často skloňované slová, ktoré vyniesol na svetlo socialistického sveta práve M. Gorbačov, veľmi zasiahli, svedčí príspevok, ktorý E. Polák cituje na s. 44. Ide o báseň Jána Štrassera Problém: „22. februára 1987 s Petrom Zajacom / prekladáme z denníka KS Rakúska Volksstimme / báseň rakúskeho básnika Ericha Frieda, / ktorú napísal pod dojmom / januárového zasadania ÚV KSSZ / a nazval ju / List do Moskvy / pre Michaila Gorbačova. // Preložili sme všetky verše, / zhodli sme sa na kľúčových slovách dôvera, / pravda, nádej, sloboda, radosť, / problémom zostáva už len spojenie / „offene Auskunft“. / Hľadáme adekvátny výraz, / navrhujeme a zavrhujeme / prvý, štvrtý, dvanásty, / zdá sa, že sme vyčerpali všetky možnosti / cieľového jazyka, / vyzerá to, že sa nepohneme z miesta, / a zrazu hovorím: / „Myslím, že to mám – / glasnosť.“ (uverejnené v prílohe NS Nedeľa 11/19. 3. 1987).
Škoda, že glasnosť, ktorou sa tak nesmierne vážne zaoberali obaja vtedy známi literáti, bola tŕňom v oku našej straníckej verchuške. V knihe je dostatočné množstvo svedectiev o tom, ako materiály, publikované v Novom slove, vbudzovali pohoršenie na najvyšších miestach, neraz až v Prahe na ÚV KSČ, nielen u nás na Slovensku, v Bratislave na Hlbokej ulici. Všeobecne možno témy, ktoré dominovali v týždenníku, rozdeliť približne takto: politické, ideologické, ekonomické, ekologické, historické, umelecké, z oblasti školstva i športu a pod. V zápiskoch Emila Poláka sa však odráža aj rôzna forma či úroveň vzťahov, ktoré sa týkali redakcie NS a jej redaktorov či prispievateľov, či už to boli poznámky alebo postrehy vnútroredakčné, mimoredakčné, vzťah k výhradám straníckych činiteľov, prípadne ako pomáhali Novému slovu rozhľadení a vplyvní ľudia, ako bol napríklad Viliam Plevza, predseda redakčnej rady.
Mnohokrát išlo zo strany autorov o otváranie Pandoriných skriniek, napr. nedoriešená problematika represií 50. rokov, názory na základné formulácie okolo pripravovanej novej ústavy ČSSR ohľadne vedúcej úlohy KSČ, stagnácie ekonomiky apod., ktoré obzvlášť dvíhali žlč straníckym funkcionárom.
Prím medzi strážcami tlačeného slova v medziach stanovenými, no nepísanými poststalinskými dogmatikmi, viedol Ľudovít Pezlár, do apríla 1988 ideologický tajomník ÚV KSS, potom veľvyslanec v Dánsku. No nedali sa zahanbiť aj ďalší vtedajší mocní, ako bol napr. Gejza Šlapka, ktorý vystriedal na príslušnom poste vyššie spomenutého funkcionára. Celou knihou sa tiahne ako červená niť zápas redakcie a najmä šéfredaktora o obhájenie potreby uverejňovať také materiály, ktoré sa nevyhýbali horúcim témam z akejkoľvek oblasti. Mohli sa do istej miery opierať alebo inšpirovať časopismi, ktoré vtedy k nám prichádzali zo Sovietskeho zväzu, alebo boli u nás vydávané ich slovenské či české mutácie. Sám som mal možnosť čítať Týždenník aktualít, Sovietsku literatúru či Literaturnuju gazetu, ktorá nám chodila aj k nám do gymnázia. Lenže tam, v ZSSR, mala glasnosť a prestavba naozaj zelenú, hoci vyústila po otvorení fľaše a vypustení džina do neočakávaného rozpadu nielen ZSSR, ale i celého socialistického tábora… U nás bola fľaša ešte dosť pevne zaštopľovaná, hoci to v nej vrelo a džin chcel ísť von. Prst na tej zátke držali vtedajší mocní, netušiac, či tušiac?!, že sa z nich onedlho stanú väčšinou bezmocní… Ten prst však varovne dvíhali až do pamätného novembra.
Určite je zaujímavé, že sa na stránkach Nového slova v tomto čase objavovali aj príspevky takých ľudí, ktorí sa po novembri 1989 dostali do najvyššej politiky, ako boli napr. Pavol Demeš, Jozef Moravčík, Roman Hoffbauer, Vladimír Ondruš, Augustín Marián Húska, Jozef Kučerák, Václav Klaus či Segej Kozlík. V týždenníku a prílohe Nedeľa svoje príspevky uverejňovalo aj početné množstvo literátov. K najagilnejším patrili napr. Igor Otčenáš, Vladimír Petrík či Milan Resutík. Možno aj preto mi v jednom rozhovore povedal Dušan Dušek, že práve Nové slovo bolo jediným časopisom, ktorý sa vtedy – myslel tým, samozrejme, obdobie pred novembrom 1989 – dal čítať. Nesporne mal na tom zásluhu aj autor recenzovanej knihy, rozvíjajúc odkaz predchádzajúceho šéfredaktora Leopolda Podstupku. Emil Polák v publikácii Ako sme (ne)robili perestrojku bol na viacerých miestach aj glosátorsky vtipný, aj empatický k ľuďom z rôznych povolaní a pracovných prostredí, s ktorými mal možnosť sa stretnúť a ktorí právom čakali na zmeny, ktoré sa programovo mali odvíjať od praktického napĺňania pojmov „prestavba“ a „glasnosť“, nie však také trápne, ako bol nástup Miloša Jakeša na post generálneho tajomníka ÚV KSČ. Všetko však dopadlo inak, no pohľad späť, aký použil v svojom šéfredaktorskom diári, je i v dnešnej dobe stále poučný.
Vyšlo v Literárnom Týždenníku č. 7/8, 2021