PAVOL JANÍK
Niekdajší šéf jednej z izraelských spravodajských služieb Yakov Kedmi neprestáva šokovať účastníkov televíznych diskusií chúlostivými informáciami, ktoré dôverne pozná z vlastnej profesionálnej skúsenosti. Podľa jeho vyjadrenia výzvedné organizácie postsocialistických štátov a osobitne pobaltských republík po prechode do záujmovej sféry USA odovzdali svoje operatívne dokumenty americkej Ústrednej spravodajskej agentúre (Central Intelligence Agency – CIA), ktorá ich podrobne študuje a využíva vo svoj prospech.
Navyše poznamenal, že v bývalom sovietskom Výbore štátnej bezpečnosti (KGB ZSSR) sa iba 5. správa zaoberala problematikou ochrany ústavného poriadku, teda vnútorným spravodajstvom zameraným na monitorovanie vlastných občanov vzhľadom na ich príslušnosť k jednotlivým etnickým, náboženským, názorovým či profesijným skupinám. Aj v tejto sfére však KGB výlučne sústreďoval poznatky, analyzoval ich a predkladal odporúčania, ale konkrétne riešenia a politické rozhodnutia prijímalo politbyro Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Často dochádzalo k sporom medzi predstaviteľmi KGB, ktorí vychádzali z objektívnych zistení, a politbyrom KSSZ, ktoré pred faktografickými pohľadmi uprednostňovalo ideologické očakávania.
Izraelský expert upozornil na skutočnosť, že spolupráca občanov s bezpečnostnými zložkami vlastného štátu je samozrejmosťou aj v najdemokratickejších krajinách sveta. Prvý a doživotný riaditeľ FBI John Edgar Hoover vyhlásil, že jeho úrad má pod kontrolou všetky politické strany v USA, vrátane komunistickej. Yakov Kedmi dodáva, že tak to bolo a je a bude vždy a všade. Navyše – britské či americké tajné služby nikdy neohrozia svojich informátorov ich zverejnením. Týka sa to i smutne známej antikomunistickej hystérie, ktorú inicioval senátor Joseph McCarthy. Známe sú mená iba tých aktérov, ktorí sami verejne vystupovali proti podozrievaným osobám. Mimochodom – účasťou na uvedenej kampani si založili politickú kariéru aj neskorší prezidenti USA Richard Nixon a Ronald Reagan.
Najmä pobaltské štáty sa dnes stavajú do pozície, že boli okupované Sovietskym zväzom, ale Yakov Kedmi konštatuje, že podobne ako východné Nemecko bolo nemeckým štátom, hoci s odlišnou ideológiou ako západné Nemecko, tak aj sovietske pobaltské republiky neboli ruskými štátmi, ale mali vlastné politické i výzvedné zložky. To, že ich silové štruktúry používali ruštinu je rovnako nevyhnutnou podmienkou jednotnej vnútornej komunikácie, ako to, že v rámci britského impéria všetky jeho vojenské a bezpečnostné zbory, vrátane Indie a ďalších vzdialených území, používali angličtinu. Práve tak je to aj teraz v prípade súčasného velenia spoločných aktivít členských krajín NATO.
Sovietsky KGB sa rozdelil podľa amerického vzoru – Služba vonkajšej rozviedky (SVR) je analógiou CIA, Federálna služba bezpečnosti (FSB) má charakter FBI, Federálna agentúra vládnych komunikácií a informácií (FAPSI) je obdobou NSA atď. Vojenská rozviedka GRU si ponechala pôvodné označenie a pôsobí ako jej zaoceánsky náprotivok, ktorým je Defense Intelligence Agency – DIA. Nečudo, že Yakov Kedmi považuje za absurdné opakované volania po zverejnení dokumentov niekdajšieho KGB. Správne konštatuje, že Ruská federácia je naďalej veľmoc aj preto, že chápe vitálnu dôležitosť svojho spravodajského aparátu. Československý prezident Václav Havel spočiatku klamal verejnosť vyhláseniami, že zruší tajné služby a dokonca žiadal rozpustenie NATO, ale čoskoro začal zneužívať archívy Štátnej bezpečnosti proti svojím politickým konkurentom a pracovať na rozširovaní Severoatlantického paktu smerom na východ, čoho zmyslom je preniesť bojiská ozbrojených konfliktov na územia niekdajších socialistických štátov a bývalých sovietskych republík.