PAVOL JANÍK

Ak niekto pokladá Zuzanu Čaputovú za slovenského Havla, zrejme by bolo vhodné pozrieť sa na pozadie jeho neuveriteľného príbehu. Možno tak lepšie pochopíme aj jej osobnú historku. Americký dokumentarista českého pôvodu Robert Buchar (1951) je absolventom FAMU a od roku 1980 žije v USA. Vo svojej tvorbe odhaľuje zákulisie revolúcie v roku 1989. Získal autentické svedectvá viacerých ľudí, ktorí boli rozličným spôsobom zainteresovaní do novembrovej revolúcie na oboch stranách barikády. Pripomeňme si najzaujímavejšie z nich.

 

***

Robert Buchar: Pán Cibulka, vy ste sa aktívne angažovali v disidentskom hnutí a päť ráz vás väznili za antikomunistickú činnosť. V čase, keď ste podpisovali Chartu 77, vedeli ste, čo sa skutočne deje? Veď väčšina signatárov Charty 77 boli bývalí komunisti…
Petr Cibulka: Nie, nemal som tušenie, čo sa deje. Chartu 77 som podpísal vo väzení v roku 1978. Z väzenia som sa dostal v roku 1981 a mnoho signatárov som vôbec nepoznal. A máte pravdu v tom, že každý, kto si pamätal týchto ľudí, čo robili v 50. a 60. rokoch, tak musel byť zdesený, že absolútna väčšina prvých signatárov Charty 77, azda dve tretiny alebo tri štvrtiny, pochádzala z komunistických štruktúr. Nazdávam sa, že vlastnú Chartu 77 iniciovali sovietske tajné služby.

 

Robert Buchar: Čo sa vlastne stalo v novembri 1989?
Ludvík Zifčák:
 Mnohí ľudia sa domnievajú, že v roku 1989 prišlo k masovému povstaniu národa. Na základe toho, kde som pôsobil (v Štátnej bezpečnosti), som presvedčený, že k nijakému masovému povstaniu neprišlo. Prišlo k určitým politickým zmenám, prišlo k výmene jedného politického systému za druhý. Samozrejme, s pomocou vtedajších zložiek.

 

Robert Buchar: Kto napísal scenár?
Ludvík Zifčák:
 To dnes asi ťažko niekto zistí, ale rozhodne ho nenapísala Amerika. Tá sa v tom iba v závere zviezla. Takže scenár napísali s najväčšou pravdepodobnosťou na Východe. Systém, ktorý tu v tom čase bol viac než štyridsať rokov, potreboval zmenu. Všetci to cítili. Cítili to ľudia v strane, cítili to ľudia v ozbrojených zložkách, cítili to jednoducho všetci. Samozrejme, nemalo ísť o zmenu politického systému, ale o vystriedanie ľudí v mocenských zložkách.

 

Robert Buchar: Aký druh ľudí sa dostal k moci?
Petr Cibulka:
 V posledných dvoch rokoch pred 17. novembrom sa naraz v protikomunistickej opozícii, v Charte 77, objavili úplne neznámi ľudia, ktorých sme nikdy predtým nevideli, a hneď zaujali vedúce pozície. Som presvedčený, že títo ľudia boli sovietski agenti a agenti domácich spravodajských služieb. Boli poverení, aby stáli na čele takzvanej protikomunistickej revolúcie. A dá sa povedať, že dodnes viac-menej kontrolujú situáciu v našej krajine. Hoci sa už prejavuje generačná obmena, generácia roku 1989 ešte stále udáva politický tón v Českej republike.
Ludvík Zifčák: Najznámejším politickým zoskupením u nás bola Charta 77, kde sa angažovali predovšetkým bývalí politici, ktorých po roku 1968 vylúčili z komunistickej strany. Okolo roku 1975 začala komunistická strana prostredníctvom Štátnej bezpečnosti, kontrarozviedky a rozviedky budovať vlastné siete, takzvané opozičné siete, a prostredníctvom týchto skupín sa potom infiltrovali do Charty 77, Demokratickej iniciatívy atď. Ak to mám charakterizovať inak, tak v roku 1988 už bola prevažná väčšina takzvaných demokratických síl alebo protikomunistických síl, pôsobiacich v Československu, pod vplyvom komunistických tajných služieb.
Petr Cibulka: Archívy ŠtB sa upravovali už niekoľko mesiacov pred 17. novembrom a najperspektívnejšie kádre, to sú tí, ktorí sú doteraz na oficiálnej politickej scéne, predovšetkým vedecko-technická rozviedka, neboli dodnes zverejnené. To je vlastne najelitnejšia časť tajných služieb, ktorá bola podľa mňa uprataná s takým predstihom, že dnes nemožno týchto ľudí nájsť v nijakých oficiálnych archívoch. Týchto ľudí poznajú iba v Moskve a tým, že Moskva má na každého z nich dostatok materiálu, môže ich do dnešného dňa riadiť.

 

Robert Buchar: Pán Doskočil, vy ste chceli niečo dodať o ničení archívu ŠtB?
František Doskočil:
 Dokumenty boli ničené systematicky. Naša rozviedka poznala termíny, kedy režim padne. V máji 1989 ministerstvo vnútra získalo dokument, údajne pochádzajúci zo CIA, obsahujúci termíny, kedy mal súčasný režim padnúť. Ústredný výbor komunistickej strany o tom informovali v júni. Kritické dni v dokumente boli 21. august, 28. október, 17. november a posledný termín bol 25. február 1990. Takže komunistická strana bola pripravená, rozhodne ju to neprekvapilo. Pripravovala sa na to pol roka predtým, než Havel na Václaváku povedal „Komunisti padli, odovzdali nám moc“.
Pavel Žáček: Implicitne možno dokázať, že ŠtB pomáhala Mariánovi Čalfovi ako osobe, ktorú Jaroslav Adamec vysunul na post premiéra, a ten vlastne ponúkol Havlovi, aby sa stal prezidentom. Jeho tajné schôdzky s Mejstříkom v budove Klementina, ktoré sa konali o polnoci, a ďalšie tajuplné schôdzky, ktoré sa konali s Václavom Havlom, boli evidentne spravodajsky zabezpečované ŠtB.
František Doskočil: KGB riadila v Československu ŠtB. Na základe môjho osobného prípadu viem z dokumentov, ktoré som získal v roku 2002, že preverovali všetkých zamestnancov zahraničného obchodu, ministerstva vnútra, ministerstva národnej obrany, všetkých ľudí, ktorí cestovali do zahraničia.
Pavel Žáček: Čo sa, bohužiaľ, zničilo úplne, boli archívy o špičkových agentoch, ktorí sa zapožičiavali KGB v 50., 60. a 70. rokoch. Skartácia týchto dokumentov bola najväčšou akciou ŠtB.
František Doskočil: V archívoch nikde nenájdete dokument zmieňujúci sa o KGB. Nájdete vždy iba poznámku „naši sovietski priatelia“. Tieto vzťahy boli rozsiahle a existujú dodnes. Bolo napríklad úžasné, ako ľahko sa členovia komunistickej strany dostali do Občianskeho fóra. Som presvedčený, že jednou z úloh Občianskeho fóra bolo zabezpečiť ich rýchlu transformáciu a zaistiť, že v archívoch nezostane nič, čo by mohlo ohroziť ich postavenie v budúcnosti.

 

Robert Buchar: Čo by sa dalo povedať o Fonde Z?
Petr Cibulka:
 Krátko po 17. novembri vznikol takzvaný Fond Z, ktorý, dá sa povedať, existoval aj predtým, ale po prvý raz boli do neho premiestnení ľudia, vlastne elita vtedajšej opozície, a to preto, lebo absolútna väčšina z nich boli agenti rozličných tajných služieb. Fond Z bol naplnený najvyššími predstaviteľmi protikomunistickej opozície na rozkaz vtedajšieho ministra vnútra Richarda Sachera, ktorý vlastne stovky ponovembrových politikov zachránil pred dekonšpiráciou a pred vyzradením politickej hry práve tým, že ich presunul do spisu, do ktorého nikto iný okrem neho nemal prístup.

 

Robert Buchar: A tento spis potom dal zapečatiť Havel a následne zmizol?
Ludvík Zifčák:
 Nedal ho zapečatiť Havel, ale pán Langoš, vtedajší minister vnútra, na základe podnetu Jana Rumla, ktorý bol jeden z najbližších spolupracovníkov pána Havla. Ten dal pokyn ako námestník ministra vnútra po roku 1989 nielen na zapečatenie týchto archívov, ale dokonca na vývoz týchto materiálov, týkajúcich sa predovšetkým disidentov, z ministerstva vnútra na neznáme miesta.

 

Robert Buchar: Dobre, poďme chvíľu hovoriť o Václavovi Havlovi…
John Bok:
 Počas svojho života vždy zodpovedal len sám za seba. Nevedel si predstaviť, že by niesol zodpovednosť za iných. Nikomu v živote nepomohol. Takýto človek nemôže byť líder. Líder musí niesť zodpovednosť za všetkých. Raz neskoro v noci Václav čakal v Divadle na zábradlí na Pavla Landovského, ktorý veľmi meškal, a keď sme konečne odchádzali, objavil sa náhle Michael Kocáb. „Vašek, musím s tebou hovoriť! Mám pre teba mimoriadne dôležitú informáciu.“ Pritom sa usiloval odtiahnuť Vaška nabok, aby sme ho nepočuli. A Vašek povedal: „Michael, keď John nemôže počuť, čo mi chceš povedať, tak ani ja to nemusím počuť. O čo ide?“ A Kocáb povedal: „Vieš, idem práve od Sovietov. Oni nemajú nič proti tomu, keď budeš prezidentom.“
Stanislav Milota: Tretieho decembra 1989 som sprevádzal Václava Havla na tajnú schôdzku s agentmi KGB, ktorú zorganizovali Michal Horáček a Michael Kocáb. Tesne pred odchodom na schôdzku prišiel ku mne František Janouch a dal mi malý rekordér, aby som ten rozhovor tajne nahral. Dorazili sme do konšpiračného bytu na Mánesovej ulici. V miestnosti sme boli piati: Václav Havel, ja, dvaja po rusky hovoriaci agenti KGB a starý pán ako prekladateľ. Rozhovor sa vliekol a vlastne o ničom podstatnom sa nehovorilo. Konverzáciu som ani veľmi nesledoval, pretože som stále myslel na rekordér vo vrecku. Potom, asi po 30 minútach, začal môj rekordér pípať. Predstieral som, že je to pager, aby som zachránil situáciu, rýchlo som sa ospravedlnil a vybehol von. Na schôdzku som sa už nevrátil.

 

Robert Buchar: Napadlo vám niekedy, že vám Janouch dal rekordér úmyselne, pretože KGB potrebovala hovoriť s Havlom medzi štyrmi očami a že sa vás vlastne potrebovali zbaviť?
Stanislav Milota:
 Teraz, keď ste to povedali, tak s touto myšlienkou budem musieť žiť do konca života.
Pavel Žáček: Niet divu, že k tomuto kontaktu prišlo. Čo všetko bolo v hre, na to by dnes museli odpovedať ruské archívy. Je otázka, či Václav Havel v danej situácii pochopil, čo mu chceli oznámiť. Nazdávam sa, že OF dostatočne pochopilo, že Sovieti nezasiahnu a že to bola vec potvrdená priamym kontaktom.

 

Robert Buchar: Do akej miery Václav Havel vedel, že bol manipulovaný?
Ludvík Zifčák:
 Václav Havel stopercentne vedel, že je manipulovaný, pretože bol veľmi často v kontakte s príslušníkmi kontrarozviedky. Na Václava Havla 2. správa Štátnej bezpečnosti viedla spis. Bol to v podstate krycí spis. Václava Havla samozrejme tlačili k tomu, že sa mal stať vodcovskou osobnosťou disidentského prostredia.

 

Robert Buchar: Pán Zifčák, vy ste sa preslávili rolou „mŕtveho študenta“ Šmída, ktorú ste zohrali 17. novembra 1989 počas demonštrácie na Národnej triede v Prahe a ktorá viedla k vypuknutiu takzvanej zamatovej revolúcie. Môžete nám povedať podrobnosti, ako to vlastne bolo?
Ludvík Zifčák:
 Účel akcie bol jednoznačný: vyvolať výbušnú situáciu, na základe ktorej by mohla vzniknúť atmosféra vedúca k výmene špičiek vnútri KSČ.

 

Robert Buchar: Kto to vymyslel?
Ludvík Zifčák:
 Dnes ťažko povedať, kto to všetko vymyslel. Rozhodne to nebola CIA. Táto akcia bola organizovaná z Východu, to znamená zo Sovietskeho zväzu.

 

Robert Buchar: Uskutočnilo sa všetko podľa plánu?
Ludvík Zifčák:
 Ak mám hovoriť za ľudí, ktorí pracovali okolo mňa, tak táto akcia bola perfektne zvládnutá. Akcia dopadla tak, ako bola naplánovaná. Ale po politickej stránke nebola zvládnutá tak, ako sa predpokladalo. Očakávané dôsledky sa nedostavili.

 

Robert Buchar: Aká bola vlastne vaša rola v tejto akcii?
Ludvík Zifčák:
 Bol som spravodajský dôstojník, ktorý mal na starosti vytvorenie a riadenie umelej disidentskej skupiny. Tá sa nazývala Nezávislé študentské združenie. Toto združenie v podstate stálo za organizovaním akcie 17. novembra a usporiadaním samotného pochodu. Táto skupinka mala úlohu nielen preniknúť medzi ďalšie disidentské skupiny, ale mala aj nadviazať kontakt s vodcami jednotlivých skupín v Českej republike. To znamená Charta 77, Demokratická iniciatíva, HOST a podobne. Čo sa napokon podarilo. No a táto skupina mala aj úlohu priviesť vtedajší sprievod na Národnú triedu.

 

Robert Buchar: Tak vy ste skutočne predstierali mŕtveho študenta, ktorého údajne polícia ubila?
Ludvík Zifčák:
 Áno, do určitej miery to bola aj fáma, ktorá už bola vypracovaná a pripravená. Samozrejme, táto fáma musela mať nejaký koreň. To znamená, že nemohla byť iba vypustená do éteru správa o tom, že niekto zomrel. Muselo to byť podložené tým, že okolo mojej osoby, alebo tej našej skupiny, ktorá pôsobila na Národnej triede, bol celý rad osobností z Charty 77, ktoré to videli, ktoré to mohli potvrdiť, ktoré videli, čo sa tam vlastne udialo. Takže do istej miery to bola fáma, ale musela mať určitý základ, ktorý tomu dodal dôveryhodnosť.

 

Robert Buchar: Takže čo sa vlastne fyzicky prihodilo?
Ludvík Zifčák:
 Prišlo tam ku kontaktu s policajnými zložkami, prišlo tam k tomu, že tam ležal človek a prišlo tam k tomu, že bola použitá štátna vlajka. Prišlo tam k ďalším veciam, ktoré v podstate túto fámu, túto fabuláciu, podporili. Fyzicky tam bolo telo, ktoré potom odviezli do nemocnice Na Františku.

 

Robert Buchar: A to telo, to ste boli vy?
Ludvík Zifčák:
 Áno, bol som to, samozrejme, ja.

 

Robert Buchar: Čo by sa k tomu dnes dalo ešte dodať?
Ludvík Zifčák:
 Mal som falošný pas, mal som falošný občiansky preukaz, dostal som letenku, ktorá mi mala zabezpečiť ústup z republiky po tejto akcii. Všetko bolo pripravené, ale som nedostal pokyny, ktoré som mal dostať, že mám odísť preč. Takže dodnes mám ukrytý pas, letenku do Moskvy a falošný občiansky preukaz. Pripadá mi celkom ironické, že som asi jediný žijúci človek na svete, ktorý má pamätník, ku ktorému každý november prichádzajú davy ľudí spomínať na moju „smrť“.

 

Robert Buchar: Takže idea, že išlo o ľudové povstanie, je z vášho hľadiska úplne absurdná?
Ludvík Zifčák:
 Samozrejme – neboli podmienky pre revolúciu. Ľudia poukazovali na problémy, ktoré však neboli závažné. Predovšetkým chceli slobodne cestovať a chceli pluralitnú spoločnosť. To znamená, že by nemala rozhodujúcu moc iba KSČ, ale že by sa do politického systému vmiesilo viac politických strán. To sa dalo vyriešiť jednoduchým spôsobom – uznesením KSČ a prijatím nových zákonov. Situácia naozaj nebola revolučná. Napokon to priznal aj potom v roku 1990 vtedajší prezident Václav Havel, ktorý povedal, že sám nechce zmenu socialistického systému. Tak to po revolúcii zaznelo. Podľa posledných prieskumov v rokoch 1989 a 1990 zmenu politického systému chcelo iba 12 percent ľudí. Takže 88 percent ľudí si želalo zachovať systém, ktorý tu bol. Stačilo uskutočniť kozmetické zmeny.

 

***

Po krátkej prehliadke pozoruhodných svedectiev priamych účastníkov udalostí súvisiacich so 17. novembrom 1989 iste každý chápe, že treba racionálne korigovať povesti o zamatovej či nežnej revolúcii. Napríklad aj o úlohe Michaela Kocába, ktorý – ako vidno – sprostredkúval kontakty medzi Václavom Havlom a sovietskymi predstaviteľmi. Zdôraznime, že sovietskymi, a nie americkými. Z uvedeného je jasné, prečo prominentného disidenta Václava Havla hladko zvolilo za prezidenta ČSSR komunistické Federálne zhromaždenie. Kocábovi sa tiež pripisuje rozhodujúca úloha pri odchode sovietskych vojsk z Československa, ale je zrejmé, že keby sovietski generáli dostali z Moskvy rozkaz Kocába zastreliť, tak by rozkaz splnili, ale dostali z Moskvy rozkaz, že majú opustiť našu krajinu, tak ju opustili. Otázkou ostáva, odkiaľ mal Kocáb kontakty aj na československú generalitu, s ktorou rokoval a dohodol s ňou, že ani naša armáda sa nebude angažovať proti zmene politického režimu.