MARINA CEJANO
Matka
Sedávala na podstienku
prekrížené zvráskavené ruky
prešlo nimi päť slnečných lúčov
každý ju pohladil po srdci
rozdávala ho ako krajec chleba
ani omrvinku si nenechala.
Do tmy zakikiríkal kohút
na rukách jej tvrdli mozole
nežný dotyk až zabolel
ráno voňalo bielou kávou
usmiate oči otvárali deň
aj bránku k domovu.
Svetlo a tma tancovali
slovenské tango
zatočila sa nám hlava
aj zem sa priblížila
slzy padali na stvrdnuté dlane
zbierala ich ako maliny
pili sme jej zázračný sirup.
Podstienok osirel
lúče sa svetlom rozštiepili
láskavé srdce tepe v ich žilách.
Posledný okamžik
Stojím nad ňou nespí nebdie
na ceste k večnosti
hladím ruky ktoré objímali
snažím sa ju zadržať
šepkám volám
prvé a posledné slovo človeka
zasvietili známe iskričky
chytám ich do očí aj keď pália
poznanie sa mihlo zrenicami
z úst vyšli dve písmena
moje meno
viac jej nedovolili
oči stmaveli nepoznaním
držím ruky na ktorých stál náš domov
nechcem ich pustiť bojujem
veď ako budem bez nich žiť
ani ona sa nechce pustiť
je silná hovorí lekár
vždy bola aj keď jej do rán sypali soľ
slnko v očiach sa snaží o znovuzrodenie
mračná sú rýchlejšie
sme dve ale nedokážeme zastaviť ich let
nastala tma.
V podzemí
Čierne oko žmúri z kameňa
pokušenie a volanie
vstúpim
vietor v korunách ticho plače
už to videl
a potom prší
prší mŕtve ihličie
brána do neznáma
tam aj späť
zbieram rozbité skaly
skladám zlepenec
nemá voda kvapká
koniec
prázdnom vyplnené podzemie
voda nesie poznanie
odovzdane leptá tvrdosť
trpezlivá v bezčase
a v beznaději.
Jaskyňa
Vystúpil z podzemia
ako myšlienka
zhmotnenie túžby
stratená v oslepujúcej tme
vošla do žiarivého svetla
stál na výstupku
ako rozprávková bytosť
zakliaty v čase a v priestore
lúčom odkryl poznanie
dotkol sa minulosti
skamenej v sieni podzemia
vzduch zatancoval teplom
srdce otvorilo v úžase oči
nepoznaný svet sa roztočil
obrazmi na chladných stenách
až do hĺbky pamäti
okamžik v kuželi svetla skončil
vyšla zo svetla jaskyne
do ponurého zabudnutia.
Obraz
Odchádzal a otvoril dvere
z rúk mu vypadol obraz
prosila som
neodchádzaj
zabuchol dvere
a bez slova odišiel
nastalo ticho
zodvihla som obraz
a zavesila na múr svojho srdca.
Tam stále vchádza do dverí
otáča kľúčom
úsmev vrátenej mladosti
zasiahne každý kút
samota vykĺzla dverami
podáva mi náruč ovocia
sladké malinové ústa.
Má horúce telo
lejem olej do plameňa
môj dotyk páli
nechcem ho uhasiť
nech ešte horí
ešte veríme
že sa nespálime.
Položila som obraz
na breh mora
aby ho odniesol
do hlbin zabudnutia
zničil
len zvuk kľúča stále volá
nechať ho vlnám
nemám síl.
Holubie perko
Tepnami mesta preteká život
tisíce osudov spletených na rázcestí
tisíce rozchodov
ani jeden ten istý
čakám ako zabudnuté pierko
upustené z krídla za letu
dav sa okolo valí
v milosrdnej nevedomosti
než dôjde za zákrutu
zaprášená ulica
a v nej tvoje stopy
úsmev v tvári iných mužov
ako nezahojená rana
krv kvapká na pierko
prilepené k stopám
holub sa vracia aj doráňaný
na mesto padá večer
májový a vlahý
bez nás
bez našich snov
v tme sa belie pierko
prilepené spomienkami
k stopám na tvrdej zemi.
Poludnica
Údolím tiahnu šedivé dni
pes na reťazi vyje
do sivých rán
do čiernej tmy
k horám obracia svoj zrak
nad vrcholkami lieta
slobodný vták
srdce sa vrátilo k vlčej duši
Poludnica láka ľudí
čaká
nemo mlčí
nebeské modré oči
šedivosť prekryjú
vo vysokých horách
iba duše vlčie prežijú.
Smútok
A vzlína smútok
zo srdca,
až k zraku pošle
svoju bolesť.
A oko duša človeka,
musí
tu bolesť
na svet vyniesť.
Ani vodopád
slaných sĺz,
nevyplaví ten smútok
z pŕs.
Sen
Hladím vo sne tvoju tvár,
ruky majú pamäť,
neha vteká do prstov,
preklenú vzdialenosť.
Prstom blúdim po mape
vrások vyrytých do čela,
poznávam dotykom,
ako každá bolela.
Neha z prstov vyteká,
dotýka sa líc a perí,
ruky v zajatí srdca,
kĺžu po tvojej tvári.
Jeseň
Tak jemne padá dážď
breza svieti v novom šate
a dážď padá na polia
padá na úvrate
slabučké byľky ozimín
zeleňou klamú do diaľky
havran s mokrým perím
sadá si práve pod kríky
vietor spieva uspávanku
čierny havran v samote
ako jedna smutná duša
sníva stále o lete