MARINA CEJANO

Matka

Sedávala na podstienku

prekrížené zvráskavené ruky

prešlo nimi päť slnečných lúčov

každý ju pohladil po srdci

rozdávala ho ako krajec chleba

ani omrvinku si nenechala.

Do tmy zakikiríkal kohút

na rukách jej tvrdli mozole

nežný dotyk až zabolel

ráno voňalo bielou kávou

usmiate oči otvárali deň

aj bránku k domovu.

Svetlo a tma tancovali

slovenské tango

zatočila sa nám hlava

aj zem sa priblížila

slzy padali na stvrdnuté dlane

zbierala ich ako maliny

pili sme jej zázračný sirup.

Podstienok osirel

lúče sa svetlom rozštiepili

láskavé srdce tepe v ich žilách.

 

Posledný okamžik

Stojím nad ňou nespí nebdie

na ceste k večnosti

hladím ruky ktoré objímali

snažím sa ju zadržať

šepkám volám

prvé a posledné slovo človeka

zasvietili známe iskričky

chytám ich do očí aj keď pália

poznanie sa mihlo zrenicami

z úst vyšli dve písmena

moje meno

viac jej nedovolili

oči stmaveli nepoznaním

držím ruky na ktorých stál náš domov

nechcem ich pustiť bojujem

veď ako budem bez nich žiť

ani ona sa nechce pustiť

je silná hovorí lekár

vždy bola aj keď jej do rán sypali soľ

slnko v očiach sa snaží o znovuzrodenie

mračná sú rýchlejšie

sme dve ale nedokážeme zastaviť ich let

nastala tma.

 

V podzemí

Čierne oko žmúri z kameňa

pokušenie a volanie

vstúpim

vietor v korunách ticho plače

už to videl

a potom prší

prší mŕtve ihličie

brána do neznáma

tam aj späť

zbieram rozbité skaly

skladám zlepenec

nemá voda kvapká

koniec

prázdnom vyplnené podzemie

voda nesie poznanie

odovzdane leptá tvrdosť

trpezlivá v bezčase

a v beznaději.

 

Jaskyňa

Vystúpil z podzemia

ako myšlienka

zhmotnenie túžby

stratená v oslepujúcej tme

vošla do žiarivého svetla

stál na výstupku

ako rozprávková bytosť

zakliaty v čase a v priestore

lúčom odkryl poznanie

dotkol sa minulosti

skamenej v sieni podzemia

vzduch zatancoval teplom

srdce otvorilo v úžase oči

nepoznaný svet sa roztočil

obrazmi na chladných stenách

až do hĺbky pamäti

okamžik v kuželi svetla skončil

vyšla zo svetla jaskyne

do ponurého zabudnutia.

 

Obraz

Odchádzal a otvoril dvere

z rúk mu vypadol obraz

prosila som

neodchádzaj

zabuchol dvere

a bez slova odišiel

nastalo ticho

zodvihla som obraz

a zavesila na múr svojho srdca.

 

Tam stále vchádza do dverí

otáča kľúčom

úsmev vrátenej mladosti

zasiahne každý kút

samota vykĺzla dverami

podáva mi náruč ovocia

sladké malinové ústa.

 

Má horúce telo

lejem olej do plameňa

môj dotyk páli

nechcem ho uhasiť

nech ešte horí

ešte veríme

že sa nespálime.

 

Položila som obraz

na breh mora

aby ho odniesol

do hlbin zabudnutia

zničil

len zvuk kľúča stále volá

nechať ho vlnám

nemám síl.

 

Holubie perko

Tepnami mesta preteká život

tisíce osudov spletených na rázcestí

tisíce rozchodov

ani jeden ten istý

čakám ako zabudnuté pierko

upustené z krídla za letu

dav sa okolo valí

v milosrdnej nevedomosti

než dôjde za zákrutu

zaprášená ulica

a v nej tvoje stopy

úsmev v tvári iných mužov

ako nezahojená rana

krv kvapká na pierko

prilepené k stopám

holub sa vracia aj doráňaný

na mesto padá večer

májový a vlahý

bez nás

bez našich snov

v tme sa belie pierko

prilepené spomienkami

k stopám na tvrdej zemi.

 

Poludnica

Údolím tiahnu šedivé dni

pes na reťazi vyje

do sivých rán

do čiernej tmy

k horám obracia svoj zrak

nad vrcholkami lieta

slobodný vták

srdce sa vrátilo k vlčej duši

Poludnica láka ľudí

čaká

nemo mlčí

nebeské modré oči

šedivosť prekryjú

vo vysokých horách

iba duše vlčie prežijú.

 

Smútok

A vzlína smútok

zo srdca,

až k zraku pošle

svoju bolesť.

 

A oko duša človeka,

musí

tu bolesť

na svet vyniesť.

 

Ani vodopád

slaných sĺz,

nevyplaví ten smútok

z pŕs.

 

Sen

Hladím vo sne tvoju tvár,

ruky majú pamäť,

neha vteká do prstov,

preklenú vzdialenosť.

 

Prstom blúdim po mape

vrások vyrytých do čela,

poznávam dotykom,

ako každá bolela.

 

Neha z prstov vyteká,

dotýka sa líc a perí,

ruky v zajatí srdca,

kĺžu po tvojej tvári.

 

Jeseň

Tak jemne padá dážď

breza svieti v novom šate

a dážď padá na polia

padá na úvrate

slabučké byľky ozimín

zeleňou klamú do diaľky

havran s mokrým perím

sadá si práve pod kríky

vietor spieva uspávanku

čierny havran v samote

ako jedna smutná duša

sníva stále o lete