MÁRIA VÁCLAVJAKOVÁ
Milan Rúfus (10. 1. 1928 Závažná Poruba - 11. 1. 2009 Bratislava)
Je január roku 2019 a pricestovala som na 37. ročník medzinárodného výstupu na Poludnicu, stretnutie cestovateľov a esperantistov v Liptovskom Jáne. Súčasťou stretnutí milovníkov prírody sa postupne stáva aj kultúra, vo forme fotografických a obrazových výstav, vlastnej a preloženej literárnej tvorby, tematicky zviazanej s prírodou. Aký div, veď sa nachádzame v kraji, kde pôsobili a našli inšpiráciu básnici a prozaici ako Ľ. Štúr, J. Kráľ, J. Botto, S. Chalúpka, A. Plávka, M. Rázus, J. Kalinčiak, M. Haľamová, M. Rúfus a ďalší.
Chcem navštíviť rodný dom jedného z najväčších slovenských básnikov Milana Rúfusa. Zasnežené Tatry sa strácajú pod belostným závojom. Kráčam po naviatej ceste z Liptovského Jána do Závažnej Poruby. Borím sa až po kolená do snehu, cesta sa stráca a mocná príroda sa nám smeje do tváre prívalmi mokrého snehu. Rovnako silná je moja túžba uvidieť dom básnika s detsky úprimnou a čistou dušou. Zrazu si uvedomím, že jeho posledná zbierka vydaná v roku 2009 ma názov Ako stopy v snehu. Zavŕšil ňou jedinečný básnicky triptych (Báseň a čas, Vernosť, Ako stopy v snehu). Za päť dni uplynie 10 rokov, čo spočinul konečne doma s výhľadom na milovanú Poludnicu. Som smutná a vraciam sa.
Druhý deň moje želanie splní priateľ a organizátor podujatia Ing. Ján Vajs. Ocitám sa pred básnikovým rodným domom. Zase prekážka, múzeum je zavreté. Som večný smoliar, už v lete sa mi nepodarilo múzeum navštíviť. Na zavolanie ochotne prichádza PaedDr. Soňa Barániová, dobrá vila tohto domu, vďaka ktorej je múzeum udržované a stalo sa centrom kultúrneho života. Vkročím na podstienok a v mysli mi znejú verše z básne Modlitba za Slovensko: Je jedno hniezdo, rád ho mám, v ňom ako v božej sieti, je mnoho otcov, mnoho mám a mnoho, mnoho detí…
„Žiť možno kdekoľvek, ale hniezdo je iba jedno a jeho vôňa zostáva vo všetkom, čo robím“, vyjadril básnik aj moje pocity. Narodil sa na Liptove pod vrcholom Poludnice. Magicky krásny kraj, kde sa každá dedina chúli v náručí tajomne volajúcich lesov. Pohľad na vrcholy Tatier vzbudzuje obdiv, strach a túžbu zmerať si sily s prírodou. Možno bájna Poludnica začarovala celý kraj a citlivé duše k sebe pripútala trvalou láskou. Básnik k tomu hovorí: „V základných veciach ma to, že pochádzam z Liptova, uspôsobilo. Je to nepretržite sa opakujúci vnútorný pocit ako súčasť myslenia, cítenia, súčasť osobnosti.“
Milan Rúfus študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave a po ukončení štúdia pokračoval ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme (1956) a vydal ďalších 22 zbierok. Najväčší úspech dosiahli jeho Modlitbičky a spomínaný triptych. Básnikovu tvorbu ovplyvnili ľudové rozprávky a piesne. Rúfusove verše sú zrozumiteľné, naplnené vierou v Boha, v rodný kraj a matku. Písal básne plné pokory, skromnosti a lásky k životu a človeku. Vyjadrujú životné postoje a hľadanie pravdy, často ukryté ako zem pod vrstvou snehu. Iba bezduchí a materiálne zameraní jedinci tento odkaz nedokážu pochopiť. Významnou oblasťou literárnej aktivity M. Rúfusa je esejistická tvorba. V nej vyjadril svoje úvahy o poézii, umení a spoločnosti, o národe a kultúre. Milan Rúfus sa venoval aj prekladateľskej práci, prebásnil diela z ruštiny (Jesenin, Lermontov), z češtiny (F. Hrubín, J. K. Tyl), z nórskeho a španielskeho jazyka. Jeho nadčasové básne vyšli v prekladoch v 15 jazykoch sveta.
Rúfus precítil do hĺbky duše, že najväčším bohatstvom človeka sú deti a im venuje aj časť svojej tvorby. Prebásnil Prostonárodné slovenské rozprávky od P. Dobšinského. Pre deti napísal desať kníh( Knihu rozprávok, Lupienky, Modlitbičky, Mechúrik Koščúrik, Sobotné večery a ďalšie). V básni Modlitba za deti tretieho tisícročia vyjadruje obavu o deti súčasnej zmätenej doby.
Čo budeš ďalej, Bože, robiť
s mláďatami nie už Tvojej doby?
Podržíš ruku nad nimi?
Nedovoľ blúdiacemu času,
aby ich obral o ich krásu
a prestali byť šťastnými.
Aby im vzal ich melódiu
a trávil studne, z ktorých pijú
a pustošil ich srdiečka.
Voda, čo nikdy nezamŕza,
svätená Tebou - voda slza
im bude padať spod viečka.
Rob všetko, čo len môžeš robiť,
aby si deti chorej doby
uchránil pred ňou od zlého.
Ostaň ich strážiť pri kolíske,
A neber čistým, čo je čisté.
Zomrieme všetci bez neho.
Básnik Milan Rúfus, fyzicky a duševne krásny človek, získal za svoju tvorbu veľa národných aj medzinárodných ocenení ( Rad T. G. Masaryka, Rad Ľ. Štúra, Pribinov kríž, ocenenia Slovenského spolku spisovateľov, Literárneho fondu , Štátnu cenu za literatúru, trikrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu). Nepísal pre ocenenia, sám o svojej tvorbe povedal: „Pracovať so slovami je istý spôsob úľavy, dať čosi zo seba von. Deň, ktorý žijem sa ma nepýta, či to, čo mi stavia do cesty, je pekné alebo nepekné, či sa mi to páči, alebo nepáči. Jednoducho na to musím reagovať a vysporiadať sa s tým. Slovo je na to dobré. Je to trochu ako spoveď, cítim pri tom úľavu. A potom, keď sa mi to podarí, mám z toho istý druh radosti.“ Milan Rúfus, tak ako generácia našich rodičov, prežil dve spoločenské zriadenia, chudobu a nedostatok, prežíval hrôzu vojnových udalostí, pozoroval vývoj medziľudských vzťahov, vzťah k prírode a svoje obavy o osud civilizácie preniesol do veršov.
Demokracia
Čo slovom hlaholí,
to v sebe nenašla by.
No žongluje tým slovom obratne.
Slobodná obloha.
Ach áno - pre jastraby.
To ostatné, čo má,
už nie je podstatné.
Aj tejto líštičke
vysoko visia hrozná.
Nič pre pravdu, nič pre báseň.
Vláda ľudu.
Je taká vôbec možná?
Napoly maska, spola sen.
Básnik ticho odpočíva a sníva svoj večný sen o láske, dobrote a spravodlivosti v horách a večná Poludnica si chráni svojho syna už naveky. Milan Rúfus nám zanechal v svojich básniach dvere otvorené do detstva, aby sme uniesli ťarchu, ktorá sa na nás navalila na ceste životom. Tam za tie dvere sa ukrývame pred svetom, prežívame radosť a utierame si slzy. Básnik Milan Rúfus žije a bude žiť v nás, ktorí otvárame jeho knihy , aby nám zase narástli krídla.