ANTON HYKISCH
Předneseno na pracovním setkání Průniky české a slovenské literatury po rozdělení federace v r. 1992 (Praha 2016)
Pracovným nástrojom románopisca a esejistu sú sondy do vnútra človeka, záznam emócií a pamäť jednotlivca.
Ako gymnazista zažil som ešte školský zájazd do Prahy na všesokolský slet v roku 1947. Moja matka po rozvode sa odsťahovala sa do Prahy, pracovala ako úradníčka. Každé leto som strávil na prázdninách v Prahe. Tieto moje české konotácie som opísal v autobiografickom románe Rozkoše dávnych čas (český preklad vydal Slovenský literární klub v ČR Praha 2014). Zažil som aj nemoc a smrť matky v starej nemocnici na Karlovom námestí. Na tomto námestí sídlil aj katolícky Vyšehrad, odkiaľ som si nosil kresťansky orientované knihy. Zažil som horlivých českých pohraničníkov pri Chebe, ktorí nás mlátili po zatknutí pri pokuse o ilegálny útek do západného Nemecka rok po Februári 1948. Svedectvo podáva román Námestie v Mähringu (český preklad Čs. spisovatel Praha 1967). Mohol by som spomínať na sympóziá a spisovateľské zjazdy slávnych 60. rokov v Prahe, na dávne známosti a priateľstvá českých autorov mojej generácie, na ArnoštaLustiga, Alexandra Klimenta, Janu Štroblovú, na rozhovor s Milanom Kunderom. Neskôr ako literárny redaktor Čs. rozhlasu na Slovensku (tak znel oficiálny názov dnes Slovenského rozhlasu) som na mesačných poradách v Prahe robil „soudruha ze Slovenska“. Mohol by som pokračovať v spomienkach na prieniky našich literatúr, o tandeme českého mesačníka Plamena Slovenských pohľadov, českých Literárních novin a slovenského Kultúrneho života, o závratných nákladoch viacerých českých vydaní môjho historického románu Milujte královnu, kde na predaj vo fronte čakali českí čitatelia pred kníhkupectvom na Národní tříde na moju knihu – ako ma vtedy informoval na korešpondenčnom lístku Jan Nesvadba.
Dojímavá nostalgia týchto spomienok nemôže zakryť však moje vedomie, že Česko, Prahu a vôbec vtedajšie Československo (bez pomlčky) som vnímal ako inú, cudziu krajinu. Po druhej svetovej vojne žiadny Slovák nemohol utiecť pred faktom existencie Slovenského štátu, bez ohľadu na jeho politické hodnotenie. Pre mňa československý štát zanikol raz a navždy na prelome rokov 1938-39. Za dvadsať rokov splnil svoje historické poslanie. Rozpadol sa z vnútorných príčin. Legenda, že zánik ČSR bol dielom Hitlera je nebezpečná a nepravdivá. Česko-slovenská štátnosť skolabovala, česká politická elita nezvládla vo vnútornej politike spolužitie Čechov s Nemcami a Slovákmi. V zahraničnopolitickej sfére západné mocnosti zanechali stredoeurópsky priestor nacistickej Ríši. Hitler v marcových dňoch 1939 len umne využil nestabilnú situáciu a formálne sa rozpad štátu dovŕšil. Obnovu Československa po roku 1945 vnímam ako nepodarený pokus vzkriesiť štátny útvar, ktorý z hľadiska politológie bol odsúdený na neúspech hneď od počiatku. Nepomohli ani rojčenia o federácii. Dvojčlenná federácia v číselnom pomere 10:5, resp. 2:1 je politickým a ekonomickým nezmyslom. (Počas môjho pôsobenia v Kanade ma o tom utvrdili práce tamojších sociológov v politológov.) Osud duálneho Rakúsko-Uhorska nikto nebral do úvahy. Federatívny zväzok musí byť aspoň trojčlenný, aby mal svoju vnútornú rovnováhu a mohol fungovať. Po roku 1945 vnímal som česko-slovenskú štátnosť ako dočasné a mocensky nanútené riešenie. Bola to repríza s vopred napísaným koncom.
V rokoch liberalizácie 1967-1969 som odsúdil pokusy petrifikovať spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte na základe teórie „mladšieho brata“, ktorý potrebuje brata staršieho. Môj článok Každodennosť mladšieho brata z jesene 1967 v denníku Smena novotnovská cenzúra vybielila. Vyšiel až na jar roku 1968. Jednoducho, môžeme byť bratmi, ale bez kurately tohto staršieho, ktorý – mimochodom – vekove starší vôbec nemusí byť aj múdrejším.
Počas dvadsať rokov predvojnového Československa prebiehal urputný zápas o autonómiu (autonómiu, nie rovnoprávnu federáciu!) Slovenska, zápas o krajinský parlament a vládu pre Slovensko. Z dnešného hľadiska to bol zápas až tragikomický. Autonómia, ktorú vtedy hlinkovci požadovali bola a je bežnou súčasťou väčšiny spolkových krajín, napr. susedného Rakúska či Nemecka! Kde ostal zdravý rozum staršieho brata?
Definitívne rozdelenie Československa sa udialo v búrlivých rokoch premeny mapy Európy. Po roku 1989 rozpadli sa tri socialistické federácie (ZSSR, SFRJ a ČSFR) a v Európe vzniklo dvadsať tri nových štátov! Československo sa rozdelilo na dva štáty pokojne. Osobne neponímam rozpad tragicky, ale ako dôsledok prirodzeného vývoja a dozrievania. Uvedomujeme si, že už žijeme a pracujeme ako dva samostatné štáty dlhšie, než bola existencia predvojnovej ČSR? Myslím si, že odumretie čechoslovakizmu vlastne pomohlo aj českému národu, aby znova objavil dočasne zabudnuté slávne tradície českej štátnosti. Súčasná spomienka na 700 rokov od narodenia Karla IV. môže naplniť hrdosťou každého Čecha a je inšpiráciou, aby súčasný český štát stál na poprednom mieste pri obrane európskej identity. Spoločne môžeme byť hrdí na náš kultivovaný rozchod, ktorý sa dostal ako ojedinelý vzor do učebníc politológie v Kanade.
Ak sú prieniky našich literatúr nedostatočné, vinu na tom nenesie rozdelenie bývalej federácie, ale akýsi nedočkavý hlad po západných kultúrach, ktorý ovládol všetky postkomunistické krajiny. A dnes, namiesto hodnotnej literatúry pulty našich kníhkupectiev klesajú pod záplavou prekladov komerčnej produkcie anglosaskej proveniencie. Knihy domácich autorov sa krčia v kútoch predajní. Navyše, „mladší brat“ Slovensko je v knižnom obchode v horšej situácii. Rečová blízkosť spôsobuje, že v podmienkach trhového mechanizmu v slovenskom kníhkupectve 70 % ponúkaných kníh na pultoch predstavuje dovoz z ČR! Napriek číselnej prevahe, temer nič nevieme o hlavných prúdoch českej literatúry. A keďže v Česku je ponuka slovenských kníh takmer nulová – slovenský prienik je tiež nulový. Len profesionálni nadšenci sledujú niekoľko ťažko prežívajúcich literárnych časopisov. Jednoducho, záujem o pôvodnú českú či slovenskú literatúru je v našich štátoch mizivý. Ústup domácej literatúry je všeobecným úkazom aj v okolitých štátoch.
Rád by som však našu spoločnú diskusiu o literárnych prienikoch nasmeroval širšie.
Pôvod a životné osudy starších generácií určovali mnohé prieniky. Nielen české. Narodil som sa v starobylom meste Banská Štiavnica (Schemnitz, Selmecbánya). Do roku 1945 tam väčšina obyvateľov hovorila okrem slovenčiny aj po nemecky a po maďarsky. Z otcovej strany starí rodičia prišli do Uhorska do koburgovských železiarskych fabrík z okolia českých Přeštic pri Plzni. Moja stará mama bola Poľka. Zo strany matky je tu stopa maďarská, jej otec zo Segedína sa zaľúbil do dievčiny z bájnej Transylvánie, Sedmihradska. Moja stará matka bola arménskeho pôvodu. Arméni, najstarší kresťanský národ Európy, počas úniku pred osmanskými Turkami, dostali sa až za hradbu Karpát.
Nežili sme a nežijeme len v jednom prieniku česko-slovenskom. Formovali nás širšie dejiny. Každý z nás žije na priesečníku viacerých prienikov. Utvrdilo ma v tom písanie historických románov. Môj prvý historický román Čas majstrov oživil počiatok 16. storočia, rozvoj reformácie z Nemecka, vpád osmanských Turkov do Uhorska, vplyv Fuggerovcov a Thurzovcov na vtedajšiu ekonomiku. V románe Milujte kráľovnú som zachytil spoločné osudy stredoeurópskych národov v časoch osvietenstva a prvých tereziánskych reforiem zhora. Práve som dopísal životopisný román o cisárovi Jozefa II. a o družine bernolákovcov. Mladí Slováci pred dvesto rokmi študovali na viedenskej univerzite, vrátili sa do vtedajšieho Prešporka a Trnavy. Bernolák vydal tlačou svoju Dissertatio čiže Rozpravu o slovenských písmenách , kde sa jasne oddelil od dovtedy používanej češtiny. Pred 230 rokmi kodifikoval prvú verziu modernej spisovnej slovenčiny. Za aktívnej pomoci cisára Jozefa, ktorý dvakrát navštívil generálny seminár na Bratislavskom hrade. Povzbudil Slovákov, Maďarov, Rusínov, Slovincov, Chorvátov, Poliakov, aby v pastorácii používali národné jazyky, spísali potrebné gramatiky.
Hľa, viedenský prienik, rakúska – či nemecká – stopa. Dejiny Slovákov sú nemysliteľné bez skúmania tisícročného prieniku slovensko-maďarského, ktorý nebol vždy iba konfliktný. Generácia mojich rodičov a prarodičov hovorila tiež (nútene či slobodne) aj po maďarsky. Za prvej republiky moji starí rodičia chodili vlakom cez Ipeľské Šahy do Budapešti na divadelné predstavenia a na plesy. Do Budapešti je to dákych sto kilometrov, kým do Bratislavy je to dvojnásobok. Mne sa tiež vynárajú mladícke spomienky na Budapešť, na zoznámenia s maďarskými spisovateľmi. V stalinských časoch v Maďarsku nás fascinovali súkromné predajne so západným tovarom, malé reštaurácie, ale aj katolícky kultúrny mesačník Vigília, Bez znalosti maďarčiny by som nebol napísal ani jeden z historických románov. Podobne inšpiratívny bol aj poľský prienik. V Poľských kultúrnych strediskách po celé roky sme kupovali nemarxistické či katolícke časopisy a knihy. České prieniky, maďarské prieniky, poľské prieniky. Solidarita národov strednej Európy počas totality nebola ojedinelá. Bola iba logickým pokračovaním dlhého historického vývoja.
Štandardné dejiny z učebníc. V 13. storočí prevalcovali nás mongolské (tatárske) vojská, potom prišli roky mieru, nemecká kolonizácia. Zlatý vek stredovekých miest. A vzápätí v 16. storočí nový útok z juhovýchodu. 350 rokov sme boli pohraničným územím, hranicou medzi kresťanskou Európou a osmanským, áno, islamským svetom. Stáročia bojovali bok po boku Maďari, Slováci, Chorváti, Srbi, Slovinci, Rakúšania, Rumuni pri obrane strednej Európy, v mene kresťanskej identity. Neskôr Habsburgovci dokázali (hoci násilím) zjednotiť stredoeurópske národy, vydobyť stratené územia a vytvorili multietnický útvar štandardnej európskej úrovne, ktorý vydržal až do roku 1918. Otázka, prečo zlyhal versailleský model strednej Európy (1918-1939) ako zhluk znepriatelených štátikov, by si vyžadoval samostatnú analýzu. A potom prišli nacisti, vojna, chvíle slobody a nová sovietska totalita dirigovaná z Moskvy.
Vráťme sa do súčasnosti. Európsku úniu dnes tvorí 28 členských štátov. Z týchto je 10 postkomunistických štátov. Obyvatelia týchto štátov za uplynulé polstoročie prešli ojedinelou školou, odlišnou od klasických západných štátov. Prešli sme dvomi totalitnými režimami. Štyri desaťročia komunistického režimu zanechali nezmazateľné stopy v duši miliónov našich ľudí. Túžili sme po živote v slobodnej Európe, v Európe spojenej tradíciami grécko-rímskej civilizácie, kresťanstva, osvietenstva, občianskej rovnosti. Iste chápete, o čom hovorím. Dnes však nielen mnohí Česi a Slováci, ale aj národy susedných štátov sú sklamané posledným vývojom. Politika predbieha kultúru. Štáty doteraz nemohúcej V-4 ako by sa prebudili. Formuje sa puto novej solidarity. Stredná Európa chce odpovedať na výzvu čias. Odmieta riešenia, ktoré presadzujú niektoré západoeurópski politici.
Je zbytočné hovoriť, že dnešná Európa je v hlbokej kríze. Predovšetkým demografickej. Podľa projekcie OSN do roku 2050 počet obyvateľov rozvojových krajín Ázie a Afriky stúpne o 58 %, kým počet obyvateľov vyspelých regiónov (Sev. Amerika a Európa) poklesne o 2 %. Európa vymiera. Magické číslo fertility (plodnosti 1 ženy) pre jednoduchú reprodukciu (replacement level) už dávno pokleslo pod hodnotu 2. Vymierajú najväčšie národy Európy – Nemci a Rusi. Prípadný škodoradostný úsmev by sme si mali ušetriť. Neviem koho poteší perspektíva, že v roku 2050 by malo mať Česko a Maďarsko 7 miliónov obyvateľov, Slovensko 4 milióny, Poľsko 27 miliónov…
Demografický kolaps Európy signalizuje nechuť žiť, mať vlastné deti, reprodukovať vlastnú civilizáciu, veriť vo vlastné hodnoty, zachovať si identitu.
To sú pre mňa ako spisovateľa podstatné témy, ktoré by sme mali reflektovať, keď ich už odmietajú reflektovať krátkodobo v štvorročných cykloch mysliaci pseudopolitici.
Demografia odráža postupujúci rozklad doterajšej formy anticko-kresťanskej civilizácie. Za mojej mladosti Európske spoločenstvo zakladali kresťania ako Schuman, deGasperi, Adenauer, de Gaulle. Dnešná Európa je v moci kliky fanatikov. Mnohí z nich svoje ultraľavé či marxistické krédo zamenili na neoliberálne idey. Celkom sa rozpadli alebo vnútorne sekularizovali kresťanskodemokratické strany a mlčky nasledujú neoliberálny diktát. Spoločne rozvracajú európsku identitu, nechápu či nechcú pochopiť globálnu hrozbu migračnej vlny. A milióny našich spoluobčanov sú vystavení záplave nepodstatných, pokrivených či vyslovene lživých informácií o skutočnom stave sveta a Európy. Škandalózny je stav verejnoprávnych médií našich štátov, ktoré nielenže neodrážajú myslenie a túžby obyvateľstva vyjadreného v demokratických voľbách, ale sú hlásnou trúbou fanatikov, čo pracujú na vlastnej skaze. My sme už predsa zažili doby nadšených apoštolov svetovej revolúcie, osloboditeľov od tradícií. Nakoniec sami skončili na šibeniciach a v kobkách zabití guľkou do tyla rukami tých, ktorým tak nadšene pomáhali.
Hovorím sám za seba ako spisovateľ, ako človek po osemdesiatke. Nehodlám spolupracovať na asistovanej samovražde Európy, a môjho širšieho domova – strednej Európy. Som za prieniky česko-slovenské, a rovnako za prieniky poľské, maďarské, rakúske, chorvátske, slovinské a ešte ďalšie. Vchádzame do veľmi neistých čias. Nerád by som bol, aby náš človek ocitol sa morálne odzbrojený a bez zápasu podľahol podvoleniu, vlastnému pokoreniu, ako ho nedávno opísal náš francúzsky kolega spisovateľ Michel Houellebecq.