GUSTÁV MURÍN
Pokusy o likvidáciu Literárnych fondov, v Čechách dokonané, na Slovensku ešte vzdorujeme, prichádzajú hlavne od novinárov, ktorí nemajú ani poňatia, ako takáto neštátna podpora funguje v zahraničí. Tak sa teda prizrime bližšie, ako je to vo svete.
Keď dávajú, tak…
Najzaujímavejšie bude porovnanie, ako malé národy Európy podporujú vlastných literátov. Údaje som získal hlavne z neformálnej ankety medzi kolegami na PEN kongrese v Moskve a pri mojich následných literárnych cestách do zahraničia:
Fínske literárne informačné centrum udeľuje polročné, ročné, trojročné a päťročné tvorivé štipendiá vo výške cca 1200 USD za mesiac. Celkovo bolo na štipendiá vyčlenených v roku 2002 až 2,5 milión eur. Majú tu tiež štipendiá na jednotlivé projekty a pobyty v rôznych spisovateľských zariadeniach (a to dokonca aj v Mexiku).
Vo Švédsku majú takisto penzióny pre spisovateľov. Ako som sa mohol presvedčiť, jeden je umiestnený priamo v centre Stockholmu, v centrálnej budove slúžiacej spisovateľským organizáciám. Navyše významne investovali do prekladov vlastných autorov cielene do pobaltských jazykov.
Slovinsko by nám mohlo byť žiarivým príkladom starostlivosti o vlastnú literatúru a najmä jej prezentáciu v zahraničí. Pochopili, že takto sa vytvára imidž krajiny najlacnejšie a s istým pozitívnym efektom. Príkladom by mohla byť brožúrka vydaná v spolupráci Slovinského PEN Centra, Asociácie slovinských spisovateľov a Asociácie slovinských prekladateľov. Je v nej predstavených 46 autorov všetkých generácií i literárnych prúdov s dôrazom na ich už preložené texty pre prípadné zahraničné vydania, zaznamenané aj doterajšie zahraničné vydania i všetky iné prezentácie. K tomu sú potenciálni vydavatelia i prekladatelia upozorňovaní na celú škálu grantov a štipendií, ktoré prezentácii slovinskej tvorby v zahraničí napomáhajú. A len ako perlička – v Slovinsku dostane mladý autor za knihu v náklade 500 kusov honorár do 3000 eur. Na druhej strane je tu unikátna selekcia tých úspešných, keďže v Slovinsku je zavedená špeciálna daň na knihy, ktoré sa nevypredajú do roka!
V Katalánsku sú granty na dokončenie rukopisu – 60 % sumy na začiatku a 40 % po dokončení. Udeľujú tiež literárne ceny a to aj za rukopisy, ktoré autor ešte nevydal.
Dánske literárne centrum malo v roku 1999 rozpočet prepočítateľný na približne 600 tisíc eur, ktoré ešte dokonca zvýšili oproti predošlému roku o sedminu (z 3 na 3,5 mil. dánskych korún).
V Čechách knihovníci dávali svoj hlas práve vydávaným knihám a tak určovali ich poradie na zozname adeptov na štátnu dotáciu. Tieto knihy potom dostávali v uvedenom poradí štátnu podporu až do vyčerpania v danom roku určenej sumy.
V Nórsku majú asi najprepracovanejší systém podpory pôvodnej tvorby. Začína to tým, že vláda automaticky odkupuje 1250 kusov kníh, ktoré idú do knižníc. Vďaka tomu má vydavateľ zaručenú aspoň čiastočnú návratnosť už pred vydaním diela.
V Lotyšsku je „Culture Capital Foundation“ poskytujúci granty na knižné projekty (50 % vydavateľovi a 50 % autorovi).
Na druhej strane, v Litve len známi autori môžu dostať čiastočnú podporu štátu.
Na Cypre sa autor len výnimočne dostane k tomu, aby štát uhradil 10 % nákladov na knihu (pri priemerných výrobných nákladoch 4000 USD.)
Vo Švajčiarsku nie je žiadna štátna podpora. Dva spisovateľské zväzy sa symbolicky starajú aspoň o starých spisovateľov.
Poľsko je výnimočné tým, že tu sú vzťahy k autorom na čisto komerčnej báze.
Tento výpočet si nenárokuje úplnosť ani presnosť. Má byť len ukážkou toho, že spisovateľ v malých krajinách nie je stratený a ani úplne vydaný napospas voľnému trhu. Príkladom by mohol byť 60-ročný bulharský básnik Gueorgui Konstantinov, ktorý vydával svoje básne nielen knižne, ale aj na CD vo vlastnom náklade. Jeho najúspešnejšia zbierka sa vypredala v náklade 25 000 výtlačkov v priebehu šiestich rokov.
Spisovatelia na penzii a rentiéri autorských práv
Vo svete existujú tiež doživotné štipendiá pre spisovateľov. Spisovateľ sa stane laureátom tohto štipendia napríklad vo Švédsku (cca vo výške 15 000 eur ročne, pričom vyplácaní sú autori od 35. do 65. roku života, ak ich produktivita po desaťročnej praxi dosiahla požadovanú úroveň). Počet autorov na doživotnej rente je však limitovaný. Vo Fínsku je týchto umeleckých penzií (nielen pre literátov) celkovo 35 a výška penzie je 12 720 eur na rok. Pätnásťročné štipendium tu zrušili. Zistilo sa totiž, že tak dlhá doba tvorivej istoty autora skôr demoralizuje. V Lotyšsku sa po 65-ke autor môže dočkať doživotnej renty vo výške symbolických 160 USD mesačne.
Švédsko a Rakúsko zaviedli platby z výpožičiek kníh. Tie vypočítavajú z priemeru vypožičaných titulov vo vybraných 12, resp. 20-tich knižniciach. Z 10 % peňazí vybraných za výpožičky sa časť dáva autorom, časť aj na tvorivé štipendiá. Túto odmenu autorom zabezpečuje na Slovensku už roky agentúra LITA. Úspešný autor si tak príde „automaticky“ na cca 1000 eur ročne.
V Nórsku vyberajú poplatky za vypožičané tituly novovydaných kníh už od roku 1987 a ročne tak vyberú až 8 miliónov eur, ktoré rozdeľujú do dvanástich nadácií (85 % je spisovateľských, zvyšok ilustrátori apod.), ale tiež na individuálne granty a vydávanie periodík. Už od roku 1980 platí zákon o reprografických právach, kde z kopírovania na školách, univerzitách a knižniciach vybrali v roku 2003 až 24 miliónov eur, z čoho platia 3,5 milióna eur dokonca aj zahraničným autorom. Najviac sa výpožičné a reprografické poplatky pochopiteľne týkajú autorov literatúry faktu, ktorým ročne môžu rozdeliť na cestovné, študijné a tvorivé granty až 6,5 milióna eur.
Druhá strana mince
Pre úplnosť treba dodať, že štátna podpora literárnej produkcie má niekedy aj bumerangový efekt. Sú napríklad aj u nás nepoctiví vydavatelia, ktorí sa rozhodli žiť najmä z grantovej podpory. Najlepšie tak, že knihu vydajú len symbolicky, vôbec sa neobťažujú s jej predajom, či propagáciou a z takto našetrených peňazí si robia živnosť. Aj princíp 1000 automaticky štátom odkúpených kníh môže viesť k absurdnému faktu, že tieto knihy sa stávajú na trhu voľne nepredajnými. Vydavatelia si totiž chcú zabezpečiť návratnosť už z týchto povinne štátom odkúpených kusov a nadsadia ich cenu tak, že ich žiadny rozumný čitateľ nekúpi.
Akokoľvek rôznorodý je však prístup k podpore autorov v spomínaných krajinách, jedno je spoločné. Od autora sa očakáva, že vyvinie vlastnú iniciatívu a chuť svoje dielo obhájiť a teda vystaviť verejnému posúdeniu. Žiaľ, hlavne starší autori u nás ako by si v rezignácii bahnili. Napriek tomu, že napríklad majiteľ popradského kníhkupectva Christiania je ochotný zaplatiť cestu aj nocľah, skôr mu príde na besedu autor z Čiech ako z Bratislavy. Slovenskí autori sa pričasto boja ísť svojmu čitateľovi na oči akoby sa báli, že mu neodovzdali všetko, čo by mali.
Hoci umeleckí kolegovia zvyknutejší na väčšie ovácie publika (herci i hudobníci) sa v krutých 90. rokoch nehanbili natierať reklamy na domoch, či vyrábať nábytok, spisovateľa pri manuálnej práci pre zárobok nájdete ťažko.
Neuveriteľne často sa objavuje závisť na príjmy futbalistov a hokejistov. Ale veď tým ide pri výkone ich povolania o zdravie a niekedy doslova o život! Navyše ich šťastná hviezda veľmi skoro zapadá a tie do očí bijúce zárobky sú snahou zabezpečiť sa na veľmi skorú starobu (a aj to sa pričasto nedarí a končia zabudnutí na okraji spoločnosti).
Do omŕzania sa opakujú výčitky televíznym moderátorom a hlásateľkám, že sú populárni. Bodaj by neboli, veď nechodia do práce ožratí a svojej profesii podriaďujú aj svoj súkromný život. Ktorému spisovateľovi by sa to chcelo?
Uveďme si príklad rovno zo spisovateľského remesla. Miloš Hubáček ako autor rozchytaných titulov vydávaných vo vysokom náklade strávil nad rukopisom knihy Titanic celý rok intenzívnej, každodennej práce. To znamená 365 dní bez ohľadu na sviatok, či všedný deň. Túto pracovnú rehoľu prerušil len dvomi víkendmi na chate a za to sa mu v roku 1989 dostalo odmeny 120 tisíc korún. Takže by sa dalo povedať, že naplno obetovaný rok veľmi úspešného spisovateľa má hodnotu menej ako 5000 eur, presnejšie menej ako 400 eur na mesiac. Stála by tá tortúra za to tým, čo tak plačú nad vlastnými slabými zárobkami? Úprimne o tom pochybujem…
Kuriózne vydavateľské pokusy
Problém visel zjavne vo vzduchu už dávnejšie. Už celé desaťročia sa totiž mnohí vydavatelia pozoruhodne zhodujú v plačoch, že by boli ziskoví, keby nemuseli platiť autorom honoráre (?!). Naivne som preto ešte tesne pred udalosťami z novembra 1989 navrhoval najskôr vydavateľstvu Mladá fronta a neskôr aj vydavateľstvu Smena riešenie v projekte nazvanom „Prototyp“. Ten mal urobiť z núdze cnosť a to vydaním rukopisov v „prototypovej“ verzii. Kniha by tak vyšla bez veľkých redakčných úprav, bez ilustrácií, najlacnejšou tlačou a (hlavne) bez autorského honoráru. Išlo by teda skôr o ponukové vydanie určené najmä na otestovanie záujmu knižného trhu (kníhkupci, vybraní čitatelia, kritika). Tie rukopisy, ktoré by uspeli, mali byť následne vydané už v plnoprávnej forme aj s honorármi autorom. Ani jedno z vtedajších „mládežníckych“ vydavateľstiev (a teda prednostne určených pre autorov vhodných na projekt „Prototyp“) neprejavilo najmenší záujem. Myšlienka však nezapadla a zjavila sa v celkom nečakanej a na prvý pohľad veľmi veľkorysej podobe – po revolúcii.
V roku 1992 oslovili nemenovaní investori cteného a obávaného českého literárneho kritika Petra Bílka, aby sa stal šéfredaktorom unikátnej edície Favia Fiesta. Podstata bola takmer na chlp zhodná s projektom „Prototyp“, len pribudla požiadavka vydávania výhradne pôvodnej českej knižnej produkcie a to bez ohľadu na počiatočné straty. Tie však mali byť minimalizované jednotnou grafickou úpravou bibliofilských vydaní a, samozrejme, dobrovoľným a dočasným odstúpením od nároku na autorský honorár. Zato vo veľkorysom náklade tisíc kusov určených výhradne na rozdávanie literárnym kritikom, redakciám, do knižníc, ale aj zahraničným bohemistom a prípadným prekladateľom. V prvom ročníku edície vyšlo šesť kníh, medzi nimi aj skutočne záslužne hra Oldřicha Daňka Jak je snadné vládnout, ale popri tom i cestopisná reportáž Václava Bartušku Cesta z Prahy do Prahy (čiže okolo sveta). Pri slávnostnej recepcii zahajujúcej druhý ročník tohto hrdinského počinu na záchranu českej literatúry sa však udiali pozoruhodné zmeny. Duchovný patrón edície Zeno Dostál (mimochodom vyšli mu v nej hneď dve knihy) slávnostne ohlásil, že v druhom ročníku nebudú vydané najúspešnejšie knihy predošlého ročníka, ale všetky bez rozdielu. A ešte k tomu aj v jednej sade, takže potenciálny záujemca by si kvôli jednej knižke mal povinne kúpiť päť ďalších. V článku, ktorý som neskôr napísal, som túto variantu odporúčal samovrahom, ktorí by sa cestou na Karlov most mali zastaviť pre túto záťaž na krk v najbližšom kníhkupectve. Nikto sa však nad týmto vydavateľsky samovražedným činom nepozastavil, dokonca ani ten obávaný český kritik v úlohe šéfredaktora. Možno to bolo aj pod vplyvom prehýbajúcich sa stolov s občerstvením na vydavateľskej recepcii.
Záver tohto experimentu poznám len z ústneho podania. Nemenovaní (cudzokrajní, vraj s ruským prízvukom) dobrodinci jedného dňa navštívili svojho zamestnanca v úlohe šéfredaktora a ponúkli mu veľkorysú budúcnosť – nech si nechá stoličku šéfredaktora i sekretárku, ale nech ich viac už neotravuje so žiadnymi rukopismi českých či iných autorov. Edícia vraj svoju úlohu už splnila. Táto záverečná scéna je možno mýtizujúcim opisom faktu, že o edícii Favia Fiesta už viac nikto nikdy nepočul. Svoj úlohu (pranie špinavých peňazí?) zrejme naozaj splnila dokonale…
S metlou pri vlastnom prahu
Autori u nás mohli žiadať o granty na písanie kníh, ale aj na vydávanie kníh doma i v zahraničí. O to sa svojou podporou delili Ministerstvo kultúry SR, Literárne informačné centrum (to hradí vydania v zahraničí) a Literárny fond prostredníctvom výberových komisií. Podpora samotného písania bol zo strany Litfondu skôr symbolická v snahe dopriať ju, čo najväčšiemu počtu uchádzačov. Ministerský program „Ex Libris“ šiel opačnou cestou a zanikol. Dnes je celá štátna podpora sústredená pod Fond na podporu umenia
Prvú porevolučnú dekádu pomohol významne preklenúť grantový program Pro-Slovakia, hradiaci základné náklady na nové pôvodné tituly. Pozoruhodné na tom bolo, že o grant žiadal autor, nie vydavateľ. Aj to skončilo.
Spisovateľské organizácie dostali k dispozícii budovu v centre hlavného mesta a svoju činnosť mohli hradiť z výnosov z prenájmu, až kým im tento zdroj istých príjmov nepriviedli ku krachu vlastní morálne skorumpovaní funkcionári.
Zvláštnym zákonom získali tieto organizácie aj podiel na kopírovacích právach, ktoré spravuje LITA z poplatkov predajcov kopírovacích zariadení. Ide o významný príspevok, ktorý si aj v iných krajinách strážia. Až tak, že v Taliansku finančná polícia (Guardia di Finanza) uskutočnila v roku 2005 päť razií v univerzitnom areáli Tor Vergata v Ríme, pričom zabavila 300 kníh a zatkla tri osoby za nadmerné kopírovanie s možnosťou trestu od 6 mesiacov až na 3 roky a pokutou vo výške 2500 – 15 000 eur. Žiaľ tento zákonom stanovený poplatok sa lobistické skupiny dovozcov reprodukčných zariadení (hl. kopírok) pokúšali v slovenskom parlamente rôzne znižovať alebo obchádzať, a to bez náležitej protireakcie spisovateľských organizácií. Takže povinný odvod z každého predaného stroja, ktorý umožňuje kopírovanie diel chránených autorským zákonom, v tichosti zanikol.
Literárne informačné centrum (založené za ministra Ivana Hudeca ako Národné literárne centrum) vydáva v cudzích jazykoch publikácie, v ktorých predstavuje slovenských autorov. Pomoc LIC vo vydávaní pôvodných slovenských diel a ich prezentácia v zahraničí je významným, a v tejto chvíli aj nenahraditeľným mostom medzi slovenskou a svetovou literatúrou. Táto inštitúcia zabezpečuje aj štipendiá pre prekladateľov slovenskej literatúry do cudzích jazykov. Web-stránka LIC s prehľadom bibliofílie slovenských autorov je navštevovaná vo veľkom záujemcami z celého sveta. LIC pomáha prezentovať i preklady slovenských diel na dôležitých veľtrhoch, vrátane ďalšej produkcie našich vydavateľstiev. Problém je „len“ v tom, že ich projekt SLOLIA (SLovak LIterature Abroad) je finančne tak podvyživený, že aj schválenú podporu vyplácajú s dvojročným oneskorením…
Zvláštny rozpočet a aj literárne ceny sú určené autorom národnostných menšín.
K tomu všetkému ešte existovala voči autorom pomerne slušná daňová politika (viď paušálne odpisy z daní), ktorú však niektorí štátni financjmastri nemohli akosi zniesť. Mimochodom, v Írsku je autorská daň nulová.
To všetko uvádzam všeobecne a zväčša v minulom čase, pretože štruktúra podpory slovenskej literatúry sa mení a žiaľ skôr k horšiemu.
Príkladom akútneho ohrozenia je Literárny fond, ktorý je stabilizujúcim prvkom literárnej tvorby už viac ako 60 rokov (s ešte prvorepublikovým vzorom) a zvlášť po Novembri 1989 sa osvedčil ako významná inštitúcia pomáhajúca prekonať šok z nových literárnych pomerov. Ale už dávnejšie je v nemilosti „dodatočných revolucionárov“, ktorí tak robia priestor pre prípadných privatizérov. Tí už rozkradli takmer všetko, len kultúrne zariadenia im akosi unikli. A teraz si spomenuli. Doplatil na to budmerický kaštieľ, ale aj Klub spisovateľov v centre mesta, nehovoriac už o ostatnom majetku nás všetkých spravovanom Litfondom. Najhoršie je, že niektorých podvyživených literátskych krikľúňov zasa nie je až také ťažké uplatiť, aby aj na to kývli. Unikátny zákon o 2% dani, vďaka ktorej má možnosť podpory každý autor na Slovensku, kole niektorým oči. Pri porovnávaní so zahraničím dochádza ku klasickej lenivosti overiť si fakty, alebo úplnej nevedomosti (to ale niektorých nezbavuje známej choroby „hrdosť na hlúposť“). Jedna z ocenených autoriek súťaže „Poviedka 2005“ pri slávnostnom odovzdávaní cien priam hrdinsky odvážne vyhlásila, že ona nemieni prispieť ani len tými 2 % na „akýsi fond“. To je tak, keď sa amatér pletie do remesla. Lebo poctivý remeselník vie, že na svoju prácu potrebuje dobré nástroje a Literárny fond je takým dobrým (a transparentným!) nástrojom už takmer 70 rokov!
Obecne snáď môžeme zhrnúť, že čím menší národ, tým väčšia podpora spisovateľov. V tomto smere sa malé národy zdajú byť bohatšie než veľké. Možno z toho odvodiť aj kacírsku myšlienku, že tí najmenší sú na tom vôbec najlepšie. Lebo tam hlas literátov predsa len dosiahne aj do štátnických nebies, z ktorých občas aj čosi kvapne. Osobne by som sa na to ale nespoliehal.
Ukázka z e-knih G. Murína Všetko je inak a Spisovateľom ťažko a pomaly