GUSTÁV MURÍN

Mnohí z nás sme žili (a niektorí ešte žijú) v ilúzii, že na americkom knižnom trhu by našim autorským ambíciám bolo lepšie. Pritom nás mohla varovať už v 80. rokoch poučná esej srbského autora Momo Kapora, ktorý po svojom návrate z dlhšieho spisovateľského pobytu v Spojených štátoch konštatoval, že tam autori nielenže nedosahujú nami očakávané ohromujúce náklady ich diel, ale že nemajú často ani tie naše vtedajšie a socialisticky skromné. V USA totiž síce vychádza viac ako milión titulov ročne, ale len 5 % z nich v náklade nad 5000 výtlačkov… Výstižná je aj odpoveď Momo Kapora na otázku, či by chcel byť autorom v USA: „Kto príde do Ameriky s touto naivnou predstavou, mal by si uvedomiť, že v boji o holé prežitie tam nielenže nebude mať čas písať, ale ani čítať nejaké knihy.“

Vo svete už pred stáročiami prišli na to, že najdôležitejšou podmienkou vrcholného výkonu umelca je koncentrácia. A tú ľahšie dosiahnete mimo každodenných povinností, na mieste, kde je o vás postarané a vy sa môžete naozaj sústrediť len na písanie. Preto vnikli spisovateľské zariadenia, kde je zmyslom takéhoto pobytu sústredenie sa na prácu.

Nič nové a predsa (pre nás) mnoho nového pod slnkom

Písanie je stály súboj medzi každodennosťou a nesmrteľnosťou. Otázku, ako si má spisovateľ vydobyť čas na písanie v relatívne dôstojných podmienkach a pritom prežiť v prostredí ekonomiky voľného trhu poznajú v západných demokraciách už stáročia. Preto existuje tiež ich sieť rôznych nadácií, štipendií, spisovateľských kolónií a iných podporných inštitúcií.

Najviac príkladov takejto podpory literárnej tvorivosti môžem vďaka osobnej skúsenosti uviesť v Spojených štátoch práve preto, že viaceré sú otvorené aj pre zahraničných autorov. Najväčším medzinárodným spisovateľským programom na svete je zrejme International Writing Program na Iowa University v Iowa City, kde hostili doteraz do 1500 autorov zo 150 krajín. Postupne sa vykryštalizoval z celoročného pobytu pre niekoľkých zahraničných autorov na trojmesačný intenzívny program pre 30 až 40 účastníkov zo všetkých krajín sveta. Keďže je umiestnený na univerzite, ktorá má povesť najprestížnejšieho národného centra tzv. tvorivého písania, je tu aj prirodzené prepojenie medzi medzinárodnou a americkou spisovateľskou scénou. Vtedajší riaditeľ programu Clark Blaise si dával záležať na výnimočnej ponuke tvorivých aktivít (prekladateľský program, stretnutia s literárnymi agentmi a vydavateľskými redaktormi, diskusie na vybrané témy a vlastné čítania pred publikom), ale aj spoločenských príležitostí (stretnutia s americkými kolegami a študentmi tvorivého písania, predstavenie literárneho života aj zaujímavostí a atrakcií Ameriky). V čase môjho prvého pobytu v roku 1995 nás bolo 35 spisovateľov z 32 krajín. Bol som za celú dovtedajšiu históriu IWP od roku 1967 prvým slovenským spisovateľom a jedným z mála, ktorého pozvali opäť. Zopakoval som tu aj úspešný nápad na almanach Central Europe – Now z toho istého roku na Slovensku, kde pod mojím vedením mladí autori strednej a východnej Európy opísali jeden deň ich krajiny – Albánska, Česka, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rumunska, Slovenska a Slovinska. Diali sa totiž v tých 90. rokoch prevratné zmeny a bolo aj historicky zaujímavé mať literárny dokument tej doby. To som ešte netušil, že na almanachu zúčastnená poľská autorka Olga Tokarczuk dostane o 22 rokov neskôr Nobelovu cenu za literatúru! V Iowe som kolegov a kolegyne nahovoril na jeden deň Ameriky. Na Univerzite to naozaj aj vydali ako zborník príspevkov účastníkov programu, hoci pod nenápaditým názvom Autumn Leaves s pre Ameriku typicky fádnou obálkou, ale vydali. Bolo úžasné porovnávať, ako Ameriku v tej istej chvíli vnímal Američan, Argentínčan, Beninčan, Čiľan, Egypťan, Estónec, Fín, Ind, Jordánec, Holanďanka, Kolumbijčan, Malajec, Novozélanďan, Palestínec, Rumun, Rus alebo ja ako Slovák.

O sedem rokov neskôr som prišiel opäť na pozvanie nového riaditeľa Chrisa Merrilla, už ako prednášateľ a narátal som do tridsať účastníkov rovnako pestrého národného zloženia (vrátane napríklad aj básnikov z Brazílie, či Bosny a Hercegoviny). Tento program bol roky čiastočne podporovaný americkou vládou, čím sa výrazne líšil od všetkých ostatných, ktoré sú dielom samostatných nadácií. To skončilo nástupom „Killary“ Clintonovej na post ministerky zahraničných vecí. Tá navyše nariadila, aby sa každý z účastníkov IWP na ceste domov povinne zastavil vo Washingtone na poučenie, čo si má z USA pamätať. A ja som bol pri mojom prvom pobyte na IWP pred siedmymi rokmi naivne presvedčený, že americká administratíva tou veľkorysosťou, čo sme ešte my zažili, vlastne pripravuje svojich budúcich podporovateľov v krajinách účastníkov programu. Tá pani to dokonalo zmarila. Na vrchole hystérie „vojny proti terorizmu“, vyhlásenej vyliečeným alkoholikom Bushom Jr., si sem trúfli pozvať kubánskeho básnika, ale americkí úradníci ho nevpustili do USA, asi že by jeho verše boli „bombové“.

Z praktického hľadiska sme si tu varili sami, ale zato sme dostali veľmi štedré „stravné“, takže sme nehladovali. Naopak, vďaka kulinárskemu umeniu niektorých účastníkov to boli často hody. To „stravné“ bolo také štedré, že ruský kolega sa rozhodol držať tri mesiace hladovku, lebo by si za ušetrené doláre mohol vo Vladivostoku žiť niekoľko rokov. Kvôli tým peniazom nám všetkým otvorili bankové konto a kvôli tomu kontu zasa Social security number, čo je neoficiálny preukaz občana USA. Štipendium pokrývalo aj zdravotné poistenie a spiatočnú letenku, čo nebýva obvyklé.

Ledig House, Art OMI

Ide o literárnu (a aj výtvarnícku) farmu, cca 150 kilometrov nad New Yorkom zameranú vo veľkej miere na nemecky hovoriacich autorov. Názov má podľa slávneho povojnového nemeckého vydavateľa Ledig Maria-Rowohlta, ktorý sa špecializoval na amerických autorov, ako Hemingway, Nabokov a iných. Pobyty tu sponzoruje milionár Francis Greenburger, realitný magnát a majiteľ jednej z najvýznamnejších literárnych agentúr v USA. Účastníci majú k dispozícii dve autá, bicykle, tenisový kurt a bazén. Kľúče od áut boli voľne položené v kuchyni, každý si ich mohol požičať pod podmienkou, že dotankuje, čo prejazdil. Spoločenský život je tu pestrý, ale ak sa rozhodnete, že budete celé dva mesiace len písať, nikto vás od toho nebude odhovárať. Všetky budovy sú klasické farmárske drevené stavby. V centrálnej budove je veľká jedáleň, knižnica a kuchyňa.

V USA je tvorivých pobytov na výber

Najstaršie spisovateľské útočisko Yaddo je z roku 1900 a doteraz tam absolvovalo štipendijný pobyt viac ako 6000 autorov a autoriek. Pri mojom prvom a aj poslednom pokuse prihlásiť sa do Yaddo ma milo prekvapili: odpísali mi, že ma, bohužiaľ, nevybrali, ale zároveň vyzvali, aby som sa nezabudol prihlásiť znovu, lebo komisie sa menia.

Medzi menšie kolónie patrí napríklad aj Vermont Studio Center na severe Spojených štátov alebo Headlands v slnečnej Kalifornii. Celkovo je takýchto miest, kde môže tvoriť aj zahraničný autor, až osemdesiat po celých Spojených štátoch. Ich zoznam nájdete vďaka Association of Writers & Writing Programs na stránke AWPwriters. Všetky pobytové štipendiá garantujú ubytovanie a stravu, výnimočne aj vreckové a ojedinele príspevok na cestu. Práve pre tú širokú ponuku to býva niekedy limitované, napríklad vekom (do 35 rokov), alebo okruhom krajín, z ktorých autori pochádzajú. Keď sa chcete uchádzať o štipendium, treba vyplniť prihlášku, priložiť prehľad bibliografie, ukážky z tvorby v angličtine a organizátori potom vyhodnotia, či ste vhodný kandidát. Ak sa chce nejaké menšie mestečko zviditeľniť, otvorí takýto penzión, ale špeciálne určený pre jedného, maximálne dvoch autorov. Podmienkou je, aby bol autor ochotný pracovať s danou komunitou ľudí, čiže organizovať pre nich besedy, čítačky, prednášky… Koluje dokonca anekdota o jednom dosť známom americkom spisovateľovi, ktorý takto na rôznych tvorivých pobytoch strávil vraj polovicu svojho života. A najpodstatnejšie je, že mu to nikto nezávidel. Mnohí si teraz povedia, aký je ten spisovateľský život úžasný, autor môže každú chvíľu niekam ísť… Lenže to si môže dovoliť len niekoľko najúspešnejších autorov na voľnej nohe. Ak musíte pracovať a popri písaní sa aj uživiť, čo platí pre väčšinu tvorcov, nie je zasa až také jednoduché nájsť si čas, aj keby vám ten pobyt ponúkli. Ja som dvakrát posunul nástup na zahraničné štipendium a raz som predčasne ukončil to domáce, paradoxne, vždy na záchranu PEN klubu na Slovensku, v ktorom sa mnohí len priživovali a dodnes priživujú bez toho, aby vôbec chápali jeho poslanie. A ešte som odmietol nástup na štipendium v spisovateľskom centre na Rodose, lebo záver decembra radšej trávim s rodinou. Odvtedy som o tomto štipendiu nepočul…

Stravu na týchto pobytoch zabezpečujú vždy preplnené chladničky, z ktorých si raňajky a obed obvykle každý pripraví sám. Predpokladá sa totiž, že počas dňa, ale najmä v dopoludňajších hodinách sa účastníci navzájom nerušia a bez výslovného pozvania sa v izbách ani nenavštevujú. Naopak večeru pripravuje obvykle kuchár, alebo kuchárka a predpokladá sa, že pôjde o malú spoločenskú udalosť. Dokonca až konkurzom vyberaní kuchári si dávajú záležať, aby na večeru pripravili aj regionálne špeciality. Jedlo sa naschvál servíruje na veľkých misách, aby si ho účastníci pobytu museli navzájom podávať, spolupracovať a vzájomne komunikovať. Či sa po večeri uspokoja s čajom, alebo pri víne predebatujú celé hodiny až do noci je ponechané na samotných účastníkov. Počas pobytu sa väčšinou vytvárajú veľmi priateľské vzťahy, ktoré pretrvajú roky i vzdialenosť, ktorá účastníkov opäť rozdelí.

Podobné programy nájdeme aj vo Švajčiarsku (Lavigny), Francúzsku (CAMAC), Taliansku (Bellagio), Škótsku (Hawthornden Castle), ale napríklad aj v Brazílii (Sacatar). V Poľsku je hneď niekoľko „zámků plných spisovatelů“. Všetky majú podrobné informácie o podmienkach prijatia i pobytu na samostatných web-stranách na internete. Nevyhnutným predpokladom úspešnej žiadosti je samozrejme ovládanie svetového jazyka (vedie pochopiteľne angličtina) a texty v ňom už uverejnené, alebo aspoň preložené.

Chateau de Lavigny (Švajčiarsko)

Ide o unikátny zámoček, ktorý pre spisovateľov a prekladateľov venovala vdova po nemeckom vydavateľovi Ledig Maria Rowohltovi, ktorý zomrel na ceste po Indii. Bol to „beťár“ s úžasným zmyslom pre humor a jeho osobná korešpondencia s autormi ako Hemingway, či Nabokov je vystavená v centrálnej sále zámočku. Tá sála má presklenú celú jednu stranu smerom k Ženevskému jazeru a kratšiu stranu kompletne pokrytú zrkadlami. Preto sem vraj občas zašiel zo susedstva slávny spevák Phil Collins, aby si v tej zvláštnej akustike zahral na klavíri. Tento spisovateľský program patrí medzi najprestížnejšie a v 6-týždňových turnusoch tu hostili maximálne šesť štipendistov. Ja som tu písal spolu s Češkou, Američankou, Egypťankou a Francúzom. V našej zostave bol najväčším exotom mladý Francúz, čo písal libretá na modernú hudbu bez nôt?! Hudba kakofonická, libretá ako zmäť slov, ale zjavne to bol ochotný niekto aj zaplatiť.

Takéto literatúre nápomocné ustanovizne bývajú už tradične na veľmi peknom mieste, v pozoruhodnej architektúre. Ale ubytovanie býva naopak skromné. Spätne si nespomínam, že by moja izba mala toaletu.

Zato sme boli veľkoryso hostení, kedy nám zvlášť konkurzom vybraná pani kuchárka na večeru vyvárala švajčiarske špeciality. Ako samozrejmosť nám pred večerou mladá správkyňa predstavovala na degustáciu miestne vína, aby sa aj touto formou prezentoval región. Súčasťou pobytu bol aj literárny večer s našim vystúpením pre noblesné publikum, pričom niektorí prišli až zo Ženevy.

S odstupom viac ako dvoch desaťročí už je ten pobyt skromnejší – skrátený na 4 týždne a len raz do týždňa majú účastníci večeru „doma“, inak sa musia prestravovať sami…

Sičevo/Niš (Srbsko)

Do tohto spisovateľského centra som bol pozvaný mojimi srbskými kolegami. Je umiestnené v prírodnej rezervácii. Bolo to ako cesta v čase späť. Oni si totiž v spisovateľskej komunite zachovali súdržnosť a sklon k filozofickým dumkám. A tiež smrtonosnú pohostinnosť, kde kvalitu zastupuje kvanita a to hlavne v alkohole. Náš tvorivý pobyt, z ktorého som bol najbližšie básnikovi z Talianska a poetke z Bulharska, bol hojne prekladaný literárnymi vystúpeniami v okolitých mestách a mestečkách.

Fund. Ekemel, Lefkes – Paros (Grécko)

Príklad zariadenia, kde boli hlavne prekladatelia a jedna americká herečka s manažérkou. Ubytovaní sme boli v bývalom hotelíku v malebnej dedinke Lefkes na ostrove Paros.

Kuchyňa bola plná vybavenia a servírovania, čo ostalo z výbavy toho hotelíku, keďže stravovať sme sa mali sami. To pri miestnych gréckych tavernách nie je problém. Zvlášť, keď ma mestni prijali medzi seba. Keďže dedinka je izolovaná vysoko v horách, bolo to ideálne miesto na sústredenie pri dokončení rukopisu. Do takýchto zariadení sa predsa chodí dokončievať rukopisy. Nemôžete prísť s tým, že máte ešte len nápad a chcete ho realizovať, ale mali by ste mať hotových aspoň 70 percent diela. Dotiahnuť rukopis totiž vyžaduje sústredenie. Väčšinou sa v takýchto zariadeniach nachádza 8 až 16 ľudí. Dĺžka pobytu je od jedného do troch mesiacov, výnimočne až pol roka či rok. Vedľajším efektom takéhoto pobytu je vzájomné poznanie nielen spisovateľskej komunity.

Na rozdiel od našich zvyklostí nikto nepožaduje po skončení pobytu správu, či rukopis diela. Dobre vedia, že investovali do tvorivej osoby, ktorá túto šancu nepremrhá…

Fundación Valparaiso, Mojácar (Španielsko)

Opäť netradičné prostredie, pretože som tu bol jediný spisovateľ. K tomu ešte jeden americký hudobník čínskeho pôvodu a ostatní boli výtvarníci (Angličanka, Američanka, Argentínec, Dán, Fínka a Rakúšanka). Takže o to vzácnejšie bolo, že ma ako jediného spisovateľa vybrali a udelili mi tento grant na mesiac tvorivého pobytu.

Našincovi nehovorí nič mestečko Mojácar v kraji Levante provincie Almería vo východnej časti Andalúzie. A pritom je to jedno z najpríjemnejších celoročných letovísk na pobreží Stredozemného mora, kde zimu v kalendári nenájdete a leto nie je až tak žhavo horúce, takže priemerná ročná teplota je tu príjemných dvadsať stupňov. Oblasť okolo mestečka Mojácar má 3 000 slnečných hodín do roka, preto tu taliansky režisér Antonioni nakrútil svoje najobľúbenejšie filmy.

Zvláštnosťou tejto rezidencie bolo, že išlo o typickú adobe-stavbu známejšiu skôr v Mexiku. A spal som na posteli z tehál, na ktorej bol položený matrac. Drevená posteľ by asi bola luxusom…

Miestne kuchárky nám varili skvelé domácky sýte jedlá a k tomu bolo na stole domáce víno v džbánoch, ktoré už také skvelé nebolo. Zato som tu zažil „transcedentálny“ zážitok, keď ma ostatní upozornili, že na záhrade sú pomarančovníky obsypané plodmi. A keď som si pár odšťavil, pochopil som, že tie „kupenské“ nikdy nemôžu tak ambroziálne voňať a chutiť.

Tvorivá izolácia tu bola dokonalá, lebo v hotelíku nefungoval Internet, čo vôbec nevadilo. Takže namiesto surfovania po sociálnych sieťach som sa túlal po okolí a hľadal malebné miesta.

A čo u nás doma, na Slovensku?

Na Slovensku sme neboli „revolučne besní“ (hoci niektorí bývalí komunisti prezlečení cez noc za super-demokratov mali k tomu veľké nutkanie) ako v Česku, kde dnes faktickú likvidáciu Literárneho fondu (ostal len formálny zvyšok s tuším jednou budovou) tí rozumnejší ľutujú. Zachovali sme si tak základné nástroje podpory pôvodnej tvorby. Samozrejme, od roku 1989 prešli už viac ako tri desaťročia a rôzni „škarohlídi“ aj tu robili všetko preto, aby našu najvýznamnejšiu neštátnu pomoc kultúre zlikvidovali. Najviac jačali a dodnes jačia bývalí komunisti (ako Ján Štrasser, profesionálny komunistický vriťolezec), alebo tí, ktorí zariadenia slovenského Literárneho fondu nikdy ani len nenavštívili. Tak sme zásahom „liberálneho“ kšeftára s kultúrou v roli ministra, Krajcera, prišli o funkčnosť slávneho kaštieľa v Budmericiach (v Čechách bol Dobříš pre spisovateľov zatvorený už v 90. rokoch).

V kaštieli v Budmericiach bolo od 50. rokov vytvorené nielen ideálne prostredie na tvorbu, ale organizovali sa tu aj veľmi oceňované medzinárodné podujatia. Žiaľ, tento vzácny nástroj literárnej tvorby i diplomacie znefunkčnil v roku 2011 exponent strany SaS v úlohe ministra kultúry, ktorý sa pokúšal kaštieľ najskôr speňažiť (a to nebol jediný terč jeho straníckej chamtivosti) a potom prenajímať za nereálnu cenu na neziskovú činnosť. Kaštieľ sme síce ubránili, ale jeho pôvodnú plnohodnotnú funkciu sa už nikdy nepodarilo obnoviť. Škoda, boli to pekné a naozaj tvorivé roky. Takže stojí bez úžitku…

Našťastie sa zachoval „Domov Ivana Stodolu“ oproti kúpeľnému ostrovu v Piešťanoch s unikátnym pôvodným mobiliárom z 30. rokov minulého storočia. Dá sa tu nielen tvoriť a popri tom užívať si miestne liečivé bahno, ale aj vyrážať na besedy v blízkom i vzdialenom okolí.

Vo Vysokých Tatrách je to DSS Timrava, kde pod vedením pani vedúcej Janky Krolákovej a desaťročia stabilnému personálu panuje priam rodinná atmosféra. Pobyty tu účastníkom dlho spestrovali aj medvede, ktoré každú noc navštevovali blízo postavené kontajnery. To už je minulosťou, zato aj odtiaľto sa dá vyrážať na besedy po okolí. Stretával a stretávam tu aj príjemnú spoločnosť kolegov a kolegýň.

Slovenský Literárny fond postupne opustil penzión v Bardejovských kúpeľoch, bol vyhnaný z Budmeríc a prišli sme aj o Klub spisovateľov. Unikátom boli dva apartmány pre spisovateľov v slovinskom Portoroži, čo je tiež už minulosťou. Stále si však Litfond zachováva ako rezervný majetok veľký Wolkrov dom v Starom Smokovci, ktorý už pred rokmi opustili českí kolegovia.

Na Slovensku má autor nárok na 21 dní tvorivého štipendia do roka, ale štipendiá nie sú určené len pre spisovateľov, môžu o ne Literárny fond požiadať aj novinári, herci, dramatickí umelci, televízni a filmoví pracovníci, vedci i prekladatelia. V tomto smere je to otvorené pre širokú škálu tvorcov. Štipendiá sú vlastne k dispozícii každému kto aspoň raz zaplatí 2 % zo svojho honoráru. A tu je kameň úrazu a bojisko politických zápasov. Katastrofálna vláda plagiátorov, ktorá Slovensko kvárila od volieb v roku 2020 a už po roku hanebne skončila, potom v rôznych variantoch dožívala ešte dva roky. Táto „koalícia zloby“, ktorú vo voľbách v septembri 2023 občania poslali čiastočne na hnojisko dejín a čiastočne do opozície, využila pandemické obdobie, aby zo zákona povinný 2% príspevok pozastavila. Ku koncu svojho vládnutia, v pokuse napraviť škody, síce toto rozhodnutie zrušila, ale aj tak neobnovila povinnosť zo zákona. S novou vládou Roberta Fica je nádej, že sa funkčnosť tejto národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcie obnoví. Poskytuje totiž nielen tvorivé pobyty, ale aj liečebné pobyty, tvorivé štipendiá (po 400 eur na tri mesiace), a má dokonca aj program sociálnej podpory pre najstarších tvorcov. Tu je výpočet ďalšej každoročnej podpory: Cena Literárneho fondu za novinársku tvorbu, Cena za vedeckú a odbornú literatúru, Cena za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu, Cenu Imre Madácha za tvorbu maďarčine, Cena Ivana Franka za tvorbu v ukrajinčine, Ceny Ivana Kraska za debuty, Ceny Mateja Bela za preklady vedeckého alebo odborného diela, za lexikografické dielo a dielo z oblasti teórie a Ceny Jána Hollého za umelecké preklady. Pre povzbudenie dramatickej tvorby je stále funkčný Program Alfa a Beta. A Literárny fond navrch organizuje aj Prekladateľskú univerziádu. Kým sa obnoví jeho stabilné (bruselskou hantírkou „udržateľné“) financovanie, poskytuje tvorivé pobyty aj naďalej, ale stravné vo výške 11 eur na deň si hradia štipendisti sami. Hladom však naozaj netrpia, jedlo je klasicky trikrát denne (boli časy, keď to bolo až päťkrát, teda aj s desiatou a olovrantom, ale to sa nedalo fyzicky zvládnuť), ale nie je to také okázalé, skôr striedme. Nielen jedlo, ale aj ubytovanie je u nás v porovnaní so svetom sparťanské – sú to akési spisovateľské kasárne.

Dôležité je, že v Domovoch slovenských spisovateľov prevádzkovaných Literárnym fondom sa objavujú aj zahraniční štipendisti a nielen z Čiech. Bezprostredné medzinárodné kontakty sú totiž dôležité aj preto, aby autor zistil, že literatúra sa trápi rovnako všade vo svete. Okrem toho človek vidí, čo všetko sa dá s literatúrou robiť, ak je na to vôľa a prostriedky. Napríklad vo francúzskom meste Cognac organizujú s pomocou najslávnejších koňakových firiem literárny salón, ktorého som sa zúčastnil a tam som sa od kolegu dozvedel, že v Nórsku zrealizovali nápad špeciálneho literárneho vagónu v bežnom rýchliku, po Štokholme zasa jazdil básnický autobus… Celý problém spočíva v tom, že sme sa dostali do slobodného sveta zrejme nepripravení na to, že tie vyspelejšie národy už dávno nepovažujú kultúru za nejakú príťaž, ale, naopak, za niečo, čo štát pozdvihuje. Lebo len kultúrny človek je dobrým pracovníkom a tým, že je kultivovaný, pristupuje inak aj k svojej práci, nie je to robot bez ducha. Márne hovoril už minister Miroslav Válek: „Na kultúru sa nedopláca, dopláca sa na nekultúrnosť.“

Ukážka z e-kníh G. Murína Všetko je inak a Spisovateľom ťažko a pomaly