Prezidentka Zuzana Čaputová udelila 1. 1. 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania. Autor prvého rómskeho románu Ľudovít Didi získal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam.

V tejto súvislosti prinášame nekrológ Pavla Janíka, ktorý pôvodne vyšiel 17. 9. 2013 v e-zine Humanisti.sk.

Ing. Mgr. Ľudovít Didi (16. 1. 1931 Púchov – 15. 9. 2013 Vráble), popredný rómsky spisovateľ a pedagóg. Jeho obdivuhodný životný príbeh je príkladom ľudskej vytrvalosti a nezlomnosti. Vyrastal u starých rodičov, s veľkým odriekaním vychodil základnú i meštiansku školu, prijali ho na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no keďže nemal prostriedky na zaplatenie internátu, do školy nenastúpil. Po odchode do Bratislavy si s pomocou organizácie YMCA urobil maturitu a v roku 1951 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho však v rámci politických čistiek vylúčili. Nevzdal sa svojho životného cieľa získať vysokoškolské vzdelanie a podarilo sa mu to v roku 1963 absolvovaním štúdia na Pedagogickom inštitúte v Nitre. Stal sa učiteľom a v roku 1966 vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. Obvinenie, že v roku 1968 verejne zastával nesprávne politické názory, ho v roku 1974 pripravilo aj o toto zamestnanie. Po rokoch represie spolu s manželkou Máriou v roku 1980 podpísali Chartu 77. Po politickej a občianskej rehabilitácii v roku 1990 sa stal riaditeľom Detského domova v Koliňanoch, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1998. V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe na základe politickej rehabilitácie priznala inžiniersky titul.

Jeho literárne diela začali vznikať až po odchode do dôchodku a prvé z nich, román Príbehy svätené vetrom, publikoval ako sedemdesiattriročný v roku 2004. Literárna kritika jeho vydanie označila za veľký tvorivý čin, za príbeh, ktorý jedinečným spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika, o jeho biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Čitateľom sugestívne prezentoval životné osudy Róma Ondráša a jeho rozvetvenej rodiny, ktoré sú situované od 30. do 50. rokov uplynulého storočia. Toto výrazne autobiografické dielo je zároveň prvým autentickým rómskym románom v slovenskej literatúre. V roku 2008 vyšlo jeho ďalšie významné literárne dielo Cigánkina veštba, ktoré má podobu generačného románu a sú v ňom pôsobivo vyrozprávané osudy rómskej kováčskej rodiny. V románe Čierny Róm a biela láska (2012) ide o zachytenie životných peripetií hlavného protagonistu Róma Gejzu, ktorý sa zamiluje do nerómskej Mariky. Všetkými tromi vydanými dielami sa predstavil ako výborný rozprávač so zmyslom pre vykreslenie podstaty rómskej existencie a rómskeho kultúrneho fenoménu, ktorý predstavuje obohatenie slovenskej národnej kultúry.

Za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry z rómskeho prostredia Ing. Mgr. Ľudovítovi Didimu udelili 8. 9. 2011 vtedajší predstavitelia Spolku slovenských spisovateľov – predseda PhDr. Ján Tužinský, PhD., a tajomník Mgr. art. Pavol Janík, PhD., pamätnú medailu.

 

Požiar mysle a výbuch tela

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila 1. 1. 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania. Poetka Emília Haugová získala Pribinov kríž II. triedy.

Uverejňujeme recenziu Pavla Janíka, ktorá reflektuje autorkinu signifikantnú zbierku Praláska.

Aký je rozdiel medzi mužom a ženou? Vo veľkosti topánok. Teda medzi nohami. To je, pravda, odlišnosť číro telesná. V duševnom živote je to oveľa zložitejšie, hoci ani v telesnom to nie je vždy celkom jednoduché.

Sčítanejší Slovák pozná poetku Milu Haugovú už nejaký ten piatok a môže potvrdiť, že stretnutie s ňou je zakaždým akýsi malý, alebo i väčší umelecký sviatok. Zdvorilosť mi bráni, ale remeslo mi prikazuje prezradiť aspoň to, že autorka debutovala roku 1980.

Odvtedy ubehlo dolu Dunajom dosť vody rôznorodej kvality – od životodarnej až po smrtonosnú. Nie inak to je aj v riečišku slovenskej poézie. Aj ono musí splaviť a stráviť všetko od trblietavých kvapiek rosy až po beztvarý biologický odpad.

Mila Haugová si v tejto nesúrodej podunajskej zmesi našla svoj prúd, pre niekoho možno nie je dostatočne strhujúci, pre iného môže byt' zasa nádherne tajomný. Taký je údel žien i poézie – nie každému reže to isté. Napokon ani výraz reže zaiste nesedí všetkým, alebo im aspoň neznie rovnako.

Mila Haugová si na tajnej mape slovenskej literatúry objavila vlastné zdroje a náleziská. Nie sú na povrchu a nie sú ľahko dostupné. Sú to skôr odľahlé zátišia, zákutia mŕtvych ramien, opustené podzemné chodby a pohrebiská dávnych lások. Jej vnímavé zmysly sa nespočetnekrát zlietajú ako plaché i dravé vtáky na to isté kultové miesto milovania, aby si znova a znova spálilo svoje pominuteľné krídla na večnom ohni, na plameňoch, ktoré strážia nedosiahnuteľné tajomstvo všetkého, podstatu sveta, záhadu bytia. Lyrika Mily Haugovej – to nie sú etudy krasopisu, ani veršíky vhodné do navoňanej obálky. Je v nej priveľa nebezpečného materiálu, ktorý hrozí osobnou haváriou, ničivým požiarom mysle a posledným výbuchom tela.

Mila nepíše podľa triviálnych príručiek ani podľa špekulatívnych vzorov a vzorcov. Svoje básne píše a páše naostro, takpovediac bez ohľadu na dôsledky. Preto je jej poézia životná, hlboko objasňujúca nepremlčané staré účty, presvecujúca pomyselné i hmatateľné závety predkov, zaznamenávajúca nezmieriteľné zápasy rozumu a srdca.

Na niektorých miestach badať' stopy jej literárnych súpútnikov, ale to patrí k veci. Jej vrcholné čísla sa, pravdaže, nachádzajú tam, kde sa dokáže maximálne odpútať od vplyvu stereotypov, návykov a návodov. Ak by som jej chcel silou-mocou voľačo vyčítať, tak hádam to, že podchvíľou berie nadarmo nejaké meno slávneho človeka, ktorý je v tom úplne nevinne. Je to tak trocha zneužívanie plnoletých osôb, ktoré sa v týchto prípadoch skutočne nemôžu vôbec brániť. Ozdobovať sa cudzím perím je efektné i bežné, ale Mila na to nie je odkázaná.

Mila Haugová opätovne predstúpila pred publikum. Nebudeme sa zmieňovať o počte, či veľkosti obecenstva. Poézii je asi súdené prežiť toto storočie v ústraní. Jej čas možno príde v budúcom tisícročí. Ktovie? Keď vidíme, ako sa správajú na výslní iné fenomény ľudského ducha a spoločnosti, je tento nútený pobyt na okraji verejného záujmu pre poéziu vlastne dobrodením, oddychovým časom, dovolenkou na zotavenie. Po márnych súbojoch s masovým gýčom a hotovými jednotnými názormi, ktoré dnes už televízia beztrestne šíri v celoplanetárnych a kozmických rozmeroch, je to naozaj zaslúžený odpočinok. K procesom kryštalizácie lyrického myslenia v tejto etape nepochybne prispieva aj poetka Mila Haugová. Pre americké kritériá úspešnosti je to zrejme málo. Ale my sme, ak dovolíte, ešte stále Európania.