Rozhovor s Pavlom Janíkom

Úvodná poznámka P. J.: Nasledujúci rozhovor so mnou koncom roka 2016 pripravil nemenovaný básnik z Košíc pre nemenovaný literárny časopis, ale dodnes nebol publikovaný. Vzhľadom na nadčasový charakter pokladám za vhodné uverejniť jeho pôvodnú verziu.

DS: Básne, ktoré si vybral pre Enter, dávno poznám. Odkedy a kde všade už boli publikované?

PJ: Knižne vyšli v mojej zbierke Buď vôňa tvoja (2002). Predtým pravdepodobne boli publikované časopisecky. Odvtedy určite tiež boli uverejnené spolu s mnohými inými mojimi básňami rozličnými prostriedkami masovej komunikácie.

Báseň NEW YORK je preložená do viacerých jazykov, takže vrátane slovenčiny má 21 jazykových mutácií.

Ďalej báseň NEW YORK vyšla v medzinárodnom literárnom časopise MeArteka Literary, vydávanom v Kosove. Vyšla v časopise UČS Literatura – Umění – Kultura (preložil Karel Sýs). Vyšla v medzinárodnom literárnom časopise Margutte, vydávanom v Taliansku… To by hádam na ilustráciu môjho medzinárodného i domáceho renomé mohlo stačiť, lebo už teraz je to pre čitateľa nepochybne také zaujímavé ako telefónny zoznam či cestovný poriadok.

Ako tvoju tvorbu ovplyvnil Voznesenskij?

Zásadne, ale už som taký starý, že si vôbec nepamätám v čom. Našťastie – moja manželka, režisérka Mgr. art. Oľga Janíková, sa tak dobre orientuje v internetovom prostredí, že našla môj nekrológ za Voznesenským, ktorý som publikoval v časopise Únie českých spisovateľov Obrys-Kmen:

Jeden z najvýznamnejších a najúspešnejších ruských básnikov 20. storočia Andrej Voznesenskij zomrel 1. 6. 2010 v Moskve vo veku 77 rokov. Informovali o tom ruské tlačové agentúry. Voznesenskij patril ku generácii autorov, ktorí kreatívne a intelektuálne zažiarili počas politického a ideologického odmäku po odstránení kultu J. V. Stalina. Do slovenčiny ho už v prvej polovici 60. rokov kongeniálne preložil slovenský básnik Miroslav Válek. Moderná invenčná lyrika mimoriadne zaujala čitateľov, ale vzbudzovala nevôľu oficiálnych autorít, ktoré údajne uvažovali aj o vyhostení Voznesenského do zahraničia – podobne ako v prípade niektorých iných literárnych tvorcov. Špecifická situácia a atmosféra v ZSSR umožnila vytvoriť neobyčajnú atraktivitu poetického slova. A tak aj Voznesenského autorské čítania vlastných básní v minulosti plnili koncertné sály a štadióny. Popularita básnikov však pominula v súvislosti s uvoľnením pomerov v období glasnosti koncom 80. rokov, keď sa seriózne duchovné hodnoty ocitli pod tlakom bulvárnych médií. Voznesenskij sa popri poézii venoval aj prozaickej tvorbe. Viaceré jeho zhudobnené básne sa stali v Sovietskom zväze hitmi. Jeho pamiatku zvečňuje i pomenovanie planétky, ktorú objavil sovietsky astronóm v roku 1976.

Na tomto mojom principiálnom stanovisku sa medzičasom nič nezmenilo.

Píšeš aj dnes?

Píšem aj dnes. Zhodou okolností práve odpoveď na tvoju otázku. Svoju básnickú tvorbu som predbežne ukončil lyrickými výpoveďami – Belgické miniatúry.

Z odpovede na prvú otázku je azda zrejmé, že cítim povinnosť sprístupňovať svoju tvorbu v okruhu prestížnych medzinárodných publikačných možností. Napríklad moje drámy A Private Striptease (Súkromný striptíz), The School Graduation Suit (Maturitný oblek), The Trap (Pasca na seba) pod spoločným názvom Dangerous Comedies (Nebezpečné veselohry) vyšli v kanadskom univerzitnom časopise Toronto Slavic Quarterly. Moja báseň The Moment Before Touch (Okamih pred dotykom) vyšla v čísle Jún–Júl 2014 najprestížnejšieho a najstaršieho britského literárneho časopisu The London Magazin. Moja poviedka Emilia vyšla v časopise STAND Magazine… Možno si aj čitatelia všimli, že medzi uvedenými odbornými pracoviskami chýbajú akékoľvek literárne ústavy, katedry a iné inštitúcie pôsobiace na Slovensku. Na Slovensku je to tak.

Aký je tvoj názor na postmodernu?

To by som sám rád vedel, ale celkom iste je to hocičo, len nie od hocikoho. Toto bola svojho času humoristická definícia socialistického realizmu. Naozaj som hlboko presvedčený, že zaraďovanie literárnych diel a autorov do rozličných kategórií, zásuviek, škatuliek, programov a chovných staníc je len mechanickou pomôckou literárnej kritiky, ktorá sa na Slovensku pokladá za literárnu vedu.

Napokon – medzi rôznymi vzletnými vyhláseniami a manifestmi spisovateľov a ich vlastnou tvorbou je zväčša menší či väčší, prípadne aj priepastný rozdiel. Ocitnúť sa v nejakom literárnom zoskupení alebo smerovaní nemusí byť príjemné talentovaným autorom a zároveň môže lichotiť netalentovaným, ktorí by sa radi zviezli do večnosti spolu so zvučnými menami.

Pre mňa bolo zaujímavým povzbudením, keď som sa v už spomínanej odbornej knihe Jany Juhásovej Od symbolu k latencii dočítal, že literárna veda (konkrétne Jaroslav Šrank: Individualizovaná literatúra – Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia) ma spolu s Igorom Hochelom zaraďuje medzi básnikov súkromia, lebo sme sa už v 70. a 80. rokoch svojou tvorbou vymedzovali proti nanucovaným normalizačným postojom.

Ako vidieť – to len dokazuje, že aj literárna veda môže príjemne prekvapiť. Názory prezentované v knihe Jany Juhásovej predstavujú hodnotný príspevok do diskusie o súčasnej poézii, v nejednom prípade narúšajú vžité povrchné stereotypy a rúcajú propagandistické zjednodušenia, ktoré akoby na večné časy už dávno definitívne v mainstreamových médiách hierarchizovali osobnosti slovenskej literatúry na báze novodobých kritérií, ktoré aj po novembri 1989 opäť nemajú s umeleckým charakterom literárnej tvorby nič spoločné.

Aby to nevyznelo nesprávne, tak uvediem niekoľko príkladov, ktoré jasne poukazujú na to, že sa naozaj nemám na čo sťažovať. Veď sa o mne pozitívne vyjadrili viaceré uznávané autority literárneho života: So šarmom a bravúrou štylistu balansuje na hranici krásy a múdrosti. (Daniela Hivešová, 1982) // Najperspektívnejším básnikom sa ukázal byť Pavol Janík. (Viliam Marčok, 1982) // Janík však nie je iba básnik-filozof, ale aj básnik-virtuóz slova. (Jozef Melicher, 1986) // Na Janíkovej poézii je sympatické, že hoci niekde siahol aj po témach frekventovaných, vždy si nájde vlastný uhol pohľadu a neopakuje iných. (Jozef Bžoch, 1985) // Charakteristickým znakom Janíkovho rukopisu je satirizujúci, nadľahčený tón, pomenúvajúci veci a vzťahy možno až nepríjemne pravdivo. (Igor Otčenáš, 1986) // Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra. (Valér Mikula, 1986) // Pavol Janík vstúpil do slovenskej poézie zbierkou prinášajúcou tón irónie a sebairónie, taký prepotrebný v tom čase, keď bolo mužských debutov ako šafranu a prevažoval ženský sentiment. (Ľubomír Feldek, 1991) // Humor je vraj jediný spôsob ako byť dôstojne smutný. Pavol Janík je zasa presvedčený, že irónia je jediný spôsob ako dôstojne žiť. (Tomáš Janovic, 1991) // Nové náboženstvo reklamy, ktorá bola pre nášho autora veľkou školou, prináša nové zázraky. (Štefan Moravčík, 1999) // Nakoniec zisťujeme, že Janíkovo žonglérske pohrávanie sa s apokalyptickými obrazmi je vážnym posolstvom a krutou obžalobou moderného sveta bez perspektívy a šance. (Jozef Melicher, 1999) // Cennou vlastnosťou prevzatou od Válka je aforistickosť. Opovážim sa tvrdiť, že v tejto sfére bol Válek hlbší, Janík zas vynaliezavejší. (Natalia Švedova, 2005).

Skutočne neviem, či na základe citovaných názorov možno určiť môj vzťah k postmoderne, a úprimne povedané, ma to ani nezaujíma.

Ako vidieť, ako autor si životaschopný. Bol si a si taký úspešný i v práci, ktorá ťa živí? Živíš sa slovom, alebo si musel niekedy robiť aj niečo iné?

Okrem krátkej brigády počas strednej školy, keď som pracoval ako čašník v renomovanom hoteli Carlton v Bratislave, som sa vždy živil iba slovom. Či už ako režisér v Slovesnej umeleckej realizácii Československého rozhlasu v Bratislave, alebo ako dramaturg hranej tvorby Slovenského filmu, pracovník ministerstva kultúry, tajomník Zväzu slovenských dramatických umelcov, odborný redaktor denníka Pravda pre oblasť filmu a televízie, štipendista Slovenského literárneho fondu, vedúci redaktor kultúrnej rubriky denníka Koridor, reklamný textár a kreatívny riaditeľ medzinárodnej agentúry GGK a poprednej slovenskej agentúry Donar, štatutár Spolku slovenských spisovateľov (tajomník, predseda a opäť tajomník), šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník.

O úspechoch v reklamnej tvorbe azda najlepšie svedčia ocenenia – Zlatý klinec za rozhlasový spot AUDI A4 – Váš štvrtý rozmer a Cresta International Advertising Award (New York).

Medzičasom som už dôchodca.

Máš za sebou úspešný pracovný a pracovitý život. Nezatúžil si niekedy zabrúsiť aj do politiky, kde by si mohol pomôcť aspoň tým slovom?

Ak je súčasťou politiky aj verejný priestor médií, tak moje politické názory sú všeobecne známe. O priamu spoluprácu s politikmi som nikdy nemal záujem, preto som aj neprijal niekoľko – pre iných možno atraktívnych – ponúk.

Do Spolku slovenských spisovateľov som prišiel na pozvanie Vojtecha Kondróta, v časoch keď ho viedol Vincent Šikula. Vtedy bola ešte finančná situácia spolku priaznivá. Bolo na platy ešte aj pre tajomníkov odbočiek. Budova na Laurinskej nebola zadlžená a spravovala ju AOSS (Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska). Čo sa podľa teba udialo, že sa postupne dostala správa budovy do mínusu?

Nerád by som bol, keby sa spájala prezentácia mojej literárnej tvorby s existenčnými problémami Spolku slovenských spisovateľov, ktoré spôsobila Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Práve Vincent Šikula, ktorého spomínaš, ma v roku 1998 prizval k spolupráci ako tajomníka Spolku slovenských spisovateľov.

Mimochodom – Spolok slovenských spisovateľov je právnym nástupcom niekdajšieho jednotného Zväzu slovenských spisovateľov, ktorého členom som sa stal v roku 1985 na základe troch vydaných zbierok básní a dvoch kladných posudkov popredných literárnych kritikov, neskôr univerzitných profesorov Viliama Marčoka a Pavla Plutka. Bez splnenia týchto podmienok prijatie vtedy neprichádzalo do úvahy. Takže stať sa členom elitného zoskupenia nebolo také jednoduché. Základným predpokladom boli dosiahnuté umelecké výsledky.

Žiaľ, medzičasom sa tieto kritériá vytratili. Na Slovensku je pomaly viac spisovateľských organizácií ako spisovateľov. Aj v renomovaných spisovateľských formáciách sa nielen medzi členmi, ale aj vo vrcholných pozíciách objavujú ľudia, ktorí nemajú s literárnou tvorbou nič spoločné.

Hovorme o tvojej tvorbe. V básni New York sa mi páčia i tieto verše: Odrazu sme nezvestní / ako ihly v labyrinte staniolu. // Niektoré veci berieme osobne – / siahodlhé limuzíny, / vypĺznuté veveričky v Central parku / a kovové telo mŕtvej slobody. Čitateľov by možno zaujímala genéza týchto veršov. Báseň, myslím si, vznikla spontánne, alebo sa mýlim?

Áno, báseň vznikla úplne spontánne. Náš najstarší syn Paľo Janík sa ako vtedy známy moderátor populárnej televíznej relácie Štúdio Kontakt už nezmestil do slovenských pomerov a v roku 1991 sa vybral do New Yorku, kde žil 16 rokov. Medzičasom debutoval ako režisér a scenárista celovečerným autorským filmom Tak fajn. Ale vráťme sa do New Yorku, ktorý sa prostredníctvom nášho syna a jeho syna, ktorý tam dodnes žije a má dnes už 21 rokov, stal pre našu rodinu popri Bratislave ďalším mestom, ku ktorému máme osobný vzťah.

Vypĺznuté veveričky v Central Parku nie sú nijakým básnickým obrazom, ale tvrdou realitou, naozaj vyzerajú ako potkany. V prímestských vilových štvrtiach sme videli veveričky, ktoré vyzerali rovnako ako tie v bratislavskom Horskom parku. Na New Yorku nás šokovalo viacero vecí. Napríklad neuveriteľná špina v centre mesta a povaľujúci sa bezdomovci v papierových škatuliach tesne pri luxusných mrakodrapoch. Ako vraví náš priateľ, folkový hudobník a duchaplný básnik Dušan Valúch – pokrok nezastavíš. A už aj na Slovensku dosahujeme podobné atribúty životného štýlu. Stačí sa prejsť po centre Bratislavy. Jedným z obľúbených miest bezdomovcov je aj stĺporadie na spomínanej spisovateľskej budove. Mám s nimi neblahé skúsenosti z čias, keď som bol tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov. Stĺporadie sa vždy tešilo veľkej pozornosti aj všetkých okoloidúcich psov, ktorých majitelia sa nikdy neobťažovali odstraňovať výkaly. Ako vidieť – skutočná poézia je úzko spätá s každodenným životom a nájdeš ju kdekoľvek priamo na ulici. Preto ma oslovila aj zbierka básní Miroslava Holuba Beton (Mladá fronta 1970) s podtitulom Verše z New Yorku a z Prahy, ktorá obsahuje dve básne Nápisy na zdech a dve básne Nalezená poezie.