RENÁTA SLOVÁČKOVÁ

Ani nepamatuju, milení, gdy sem Vám psala naposledy, až teď, dyš deň co deň leje, na poli blato a aj a kvulivá temu viru zme doma, uklízáme, v kuchyni rádio, v jizbě furt puštěná bedna, a co tam, o tom, jak hážú vinu za to boží dopuštění jeden na druhého, hadry přes hubu.

Eštěže sa mezi tým vysílá skoro samá příroda, a né enem ta dnešní, ale aj od božího rána tá moc dávná. Božka onehdá povidá, že sa už nemože ani dívat na šecky dinosaury, snaď ich tolika ani na světě nebylo, co ich je na šeckých kanálách. A bez ustání sa skúma, co žrali, jak sa mezi sebú ty veliké potvory praly a jak a proč im byl konec. Z přírody dneska? Sloni z Ázie a z Afriky, v řekách samý hroch a ve slanej vodě velryby, kerých už je málo a eště popletené končia jak sebevrazi. Né že by sa nevysílalo aj o né tak obrovských tvoroch v oceánoch a na súši, vysílajú aj o menších a docela malučkých, chutňučkých, o ptáčkách a rybkách, ktoré hrajú šeckýma barvama, no ani to nésú žádné sladké hrdličky, ale hrdlia sa a zabíjajú. Hádáme sa s Božkú, proč temu tak je, gto tak a proč sa na to máme dívat, a přinde nám, že to néni enem tak, ale že sa nám tím dává na rozum, jak zme malí a slabí a nemáme si vyskakovat, ale přivykat a držet hubu a krok. Šak sa ty pořady pořizujú ve státoch, keré sú veliké a mocné a gde sa klania enem temu, co je veliké jak Goliáš. A zrovna tak temu je aj s filmama z nóbl svjeta stejnak jak z přírody. Veliký dycky přepere malých a slabých a máme na to pamatovat, že už je temu tak. Musíme to probrat s Olinem, kerý tu dávno nebyl, ale napsal, jak dyby sa mu donéslo, na co myslíme. Súdi, že sa tak dlúho velebí a vypína veliké, až to veliké lehne a zhebne, dyž sa do něho dá to tak malé, že to ani nevidět, ty viry menší než blecha. No má recht, snáď sa dočkáme, že pýcha velkých ostrúhá, a my malí, jak už tolikrát nepomřem, přežijem? Co vy k temu?

Pozdravuje Vás Vaša RENÁTA SLOVÁČKOVÁ