PAVOL JANÍK

Na najrozmanitejšie druhy umenia i poklesnutej zábavy sa v súčasnej slovenčine vzťahuje spoločné označenie šou biznis. V minulosti sme odlišovali hodnotné diela s náročnejším myšlienkovým posolstvom a zložitejšou estetickou štruktúrou od lacných, ľahkých a spravidla krátkych oddychových žánrov, ktorým sa vravelo estráda. Dnes už asi málokto vie, že pôvodný význam slova francúzskej proveniencie pomenúval výstupok, teda vyvýšenú dlážku v interiéroch i v exteriéroch, čiže aj terasu či pódium. Pojem sa udomácnil aj v iných slovanských jazykoch, vrátane ruštiny, kde sa vníma najmä ako synonymum populárnej hudby.

Napriek tomu, že mám zmysel pre humor, alebo práve preto, že ho mám, nedokážem sledovať takmer nič z aktuálnej ponuky relaxačnej kultúry – počnúc tzv. komédiami a končiac nekonečným radom súťažných relácií, ktoré sú zväčša jedna hlúpejšia ako druhá, pričom tých prvých je viac. Jednoducho – byť televíznym divákom vôbec nie je jednoduché, najmä keď k tragickému obrazu úsmevných programov prirátame vysoký podiel stupídnych a ustavične sa opakujúcich reklám, takže prepínaním jednotlivých kanálov si vnímateľ nevdojak vyvára úplne novú nezmyselnú zmes rôznorodých audiovizuálnych útržkov.

V našej domácnosti k večernému rituálnemu stereotypu tak chtiac-nechtiac patria ixkrát videné filmy a seriály, v ktorých si nahrádzame reklamné bloky zvyčajne úryvkami z dvoch či troch aspoň trocha znesiteľných súťaží, ktoré úplne neurážajú intelekt a vkus. O to zarážajúcejšie je potom prekvapenie, keď sa v renomovanom súťažnom cykle odrazu zjaví tvrdenie, že v Sovietskom zväze bola zakázaná západná populárna hudba, pričom úlohou súťažiacich je vybrať si jednu z bizarných odpovedí, akým spôsobom si Rusi pašovali hudbu zo zahraničia.

Po prvé – celá populárna hudba v niekdajšom východnom bloku v každej etape vývoja v podstate zodpovedala celosvetovému vývoju, len rovnaké teleso sa v angličtine volalo big band a u nás sa nazývalo tanečný orchester. Od mojich stredoškolských čias, ktoré sa začali v roku 1972, som mal príležitosť niekoľkokrát navštíviť Moskvu a ďalšie sovietske veľkomestá, preto môžem s absolútnou spoľahlivosťou potvrdiť, že gramofónový štátny podnik Melodia vydával za halierové (kopejkové) ceny celé albumy západných interpretov – počnúc britskou kapelou Beatles a nekončiac západonemeckým duom Modern Talking. Nehovoriac o druhej polovici 80. rokov 20. storočia, keď u nás hosťovali sovietske divadlá s vlastnými rockovými operami.

Naozaj si kladiem otázku, kam sa raz prepadneme pri nastúpenom trende masového ohlupovania verejnosti mediálnou mašinériu, ktorá sa už očividne nezastaví pred ničím.