PAVOL JANÍK

Už som neraz písal o otázke suverenity (zvrchovanosti, nezávislosti, samostatnosti), teda ničím neobmedzenej moci, ktorou sa očividne môžu vyznačovať len silní hráči na globálnej šachovnici. Medzinárodné právo je totiž vymožiteľné jedine silou a štáty, čo ňou nedisponujú v dostatočnej miere, sa musia vždy podriaďovať geopolitickým gravitačným poliam rozhodujúcich mocenských centier. V tomto zmysle treba vnímať aj naše dejiny – od čias Habsburského impéria po jeho rozbitie, od krušných chvíľ Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže po nasledujúce peripetie II. svetovej vojny, od povojnového obnovenia Československa po jeho opakované podriadenie Moskve (potvrdené nielen 25. 2. 1948, ale aj 21. 8. 1968), od federatívneho usporiadania nášho spoločného štátu po jeho rozdelenie, od vstupu do záujmovej sféry Washingtonu po neznámu budúcnosť, ktorú dnes nemôžu presne predvídať ani najrenomovanejší autori strategických analýz a prognóz.

Dôvodom na malé zamyslenie je séria tohtoročných udalosti, ktoré vyvolávajú veľké mediálne kampane, alebo sa – naopak – okolo nich prechádza s veľkou opatrnosťou. Sústredím sa práve na chúlostivé okamihy, keďže sme momentálne zasa spojencami krajín, na ktoré sa vôbec nemôžeme spoľahnúť. Predovšetkým treba zdôrazniť, že mocenské vákuum je ilúzia. V skutočnosti tam, kde sa končí dominancia jednej veľmoci, sa začína nadradenosť niektorej inej.

Svedčia o tom aj politické riešenia z roku 1938. Mníchovskú dohodu 30. 9. 1938 podpísali vrcholní predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka, kým reprezentanti Československa sedeli len vo vestibule. Na jej základe náš spoločný štát odstúpil Nemecku Sudety, v ktorých žilo viac ako 50 % Nemcov. Nadväzne Viedenská arbitráž z 2. 11. 1938 v réžii Nemecka a Talianska prinútila náš spoločný štát odovzdať Maďarsku územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi na základe etnickej príslušnosti prevažnej časti obyvateľov.

Je viac ako charakteristické, že Spolková republika Nemecko, ktorá vznikla spojením západných okupačných sektorov (amerického, britského a francúzskeho), uznala neplatnosť Mníchovskej dohody až v roku 1973, teda v čase vrcholiaceho normalizačného pôsobenia generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa JUDr. Gustáva Husáka a ministra zahraničných vecí Československej socialistickej republiky Ing. Bohuslava Chňoupka. Prvý z nich sa narodil v Dúbravke a druhý v Petržalke, teda v obciach, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy. Historická misia spomínaných politických osobností vyústila aj do dohody s pápežom Pavlom VI., ktorá viedla k zriadeniu samostatnej slovenskej cirkevnej provincie 30. 12. 1977, čo vytvorilo základný predpoklad pre medzinárodné garantovanie hraníc súčasnej Slovenskej republiky.

Na týchto faktoch nemôže nič zmeniť akákoľvek módna antikomunistická rétorika.