PAVOL JANÍK

Vraví sa, že cudzie slová by sme mali používať, ako keby sme im rozumeli. Nebudem sa opakovať príkladom prídavného mena LUKRATÍVNY (rozumej VÝNOSNÝ), ktoré už dlhšie obdobie zamoruje náš priestor súkromnej i verejnej komunikácie v nesprávnom význame ATRAKTÍVNY (rozumej PRÍŤAŽLIVÝ), PRESTÍŹNY (rozumej SPOLOČENSKY DÔLEŽITÝ) či LUXUSNÝ (rozumej PREPYCHOVÝ). Ak niekto inzeruje LUKRATÍVNY byt v LUKRATÍVNEJ lokalite, zrejme ani nevie, že ponúka nevestinec vo vykričanej štvrti.

Slovu LUKRATÍVNY som už v minulosti venoval pozornosť, preto sa teraz zameriam na objasnenie výrazu DISIDENT, ktorý sa mylne používa v zmysle NEPRIATEĽ socialistického systému. Pojem je však – podobne ako celá latinčina – podstatne starší ako socializmus a pôvodne patrí do náboženskej sféry. DISSIDEO znamená zle sedieť či ležať, byť vzdialený od niečoho, nezhodovať sa s niekým, líšiť sa od niekoho, mať odlišnú mienku, inak zmýšľať.

Historicky sa označenie DISIDENT uplatňovalo od roku 1573 v súvislosti s Varšavskou konfederáciou protestantov. Od 17. storočia sa termín DISIDENT v Anglicku týkal protestantov, ktorí odmietali integráciu do Anglikánskej cirkvi. Od 18. storočia je DISIDENTOM každý človek, ktorý nie je členom nijakej náboženskej organizácie. Neskôr sa DISIDENT začal spájať s názorovými rozdielmi aj v iných kontextoch. Napríklad DISIDENTOM vo vzťahu k etablovanej psychiatrii bol aj – napokon rešpektovaný odborník – Sigmund Freud.

Od 70. rokov 20. storočia sa DISIDENTMI stali NAJMÄ osoby vylúčené z Komunistickej strany Československa (KSČ), ktoré odmietli pri previerkach vyjadriť súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968.

Počas socializmu DISIDENTI nikdy nevystupovali proti zriadeniu, ale mali o ňom svoju vlastnú predstavu, pričom sa usilovali viesť dialóg s oficiálnymi straníckymi a štátnymi predstaviteľmi. Na rovnakých pozíciách zotrvávali aj v novembri 1989 a v nasledujúcom prechodnom období.

Zo stručného významového a historického náčrtu je zjavné, že DISIDENT zodpovedá výrazom ODPADLÍK, ODŠTIEPENEC, ODRODILEC, SCHIZMATIK, RENEGÁT, ÚCHYLKÁR, APOSTATA. Inými slovami – človek, ktorý sa dopúšťa úchylky od oficiálnej línie, vyznávač učenia odchylného od kanonizovanej cirkevnej náuky, zástanca názorov nesúhlasiacich s platnými doktrínami, stúpenec rozkolu v cirkvi.

Súčasný výklad pojmu DISIDENT v zmysle AKTÍVNEHO BOJOVNÍKA proti socialistickému systému, patrí do sféry politickej mytológie, dodatočného heroizmu a aktuálneho skresľovania moderných dejín.

Do kontextu príbuzných falzifikácií prináleží aj literárna história. Dodnes nemá vlastnú periodizáciu dejín, ktorá by vychádzala z imanentných výrazových prostriedkov. Úplne si vystačí s povrchnou i predčasnou interpretáciou podliehajúcou všeobecnej spoločenskej objednávke.

Tak sa na svetovej či medzinárodnej (rozumej anglofónnej) úrovni etabloval slovenský autor, charakterizovaný len tým, že je syn významného českého DISIDENTA, ktorý pôsobil v Bratislave. Samozrejme – chýba konštatovanie, že autorov otec bol pôvodne významný teoretik marxizmu-leninizmu. Táto logika absolútne korešponduje s dogmou o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorú vyhlásil pápež Pius IX. v roku 1854: „Vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista Panna Mária bola nedotknutá a uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“ Tak Katolícka cirkev zdokonalila dedičnosť zásluh, keďže môžu nielen potomkovia dediť po rodičoch, ale aj rodičia po deťoch.

A teraz vážne – je absurdné, že spisovateľovi garantujú miesto v dejinách slovenskej literatúry politické zásluhy jeho otca. Je to také isté, ako keby sa niekto stal uznávaným chirurgom len preto, že jeho otec bol slávny horolezec.

Kiež by to však boli jediné problémy a nedorozumenia nášho literárneho, kultúrneho a spoločenského života!