PAVOL JANÍK

Do roku 1989 medzinárodne uznávaného dramatika Osvalda Zahradníka (16. 11. 1932, Veľký Bočkov – 17. 8. 2017, Bratislava) niekoľko desaťročí ignorovali slovenské profesionálne divadlá. Po smrti sa s ním pred televízne kamery prišli teatrálne rozlúčiť najmä predstavitelia SND, kde v druhej polovici 70. rokov 20. storočia pôsobil ako umelecký šéf činohry.

Mal som šťastie podieľať sa na seminári Život a dielo Osvalda Zahradníka, ktorý v roku 2000 usporiadal Spolok slovenských spisovateľov a Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom príspevku som venoval pozornosť tvorivým osobitostiam, myšlienkovým východiskám, kompozičným postupom, psychologickým aspektom, inscenačným predpokladom i nadnárodným dimenziám dramatickej tvorby Osvalda Zahradníka, ktorého umelecké posolstvá úspešne zarezonovali na javiskách viacerých krajín.

Vždy som si veľmi vážil možnosť bezprostredne spolupracovať s výnimočnými tvorivými osobnosťami. Medzi mojím osobným príbehom a životným sujetom Osvalda Zahradníka bol generačný fázový posun, ale napriek tomu rád pripomeniem niekoľko neprehliadnuteľných priamych i nepriamych paralel.

Mojím prvým profesionálnym pôsobiskom bol Československý rozhlas. V tom čase som popri štúdiu dramaturgie na Vysokej škole múzických umení bol režisérom rozhlasových umeleckých programov. Jednou z legiend tejto profesie bol Osvald Zahradník, ktorého však už vtedy osud zavial zo sféry rozhlasového vlnenia do oblasti, kde javiskové dosky znamenajú svet.

Neskôr som sa stal vedúcim odborným pracovníkom – špecialistom literárno-dramatického oddelenia ministerstva kultúry. Jedným z jeho legendárnych šéfov bol Osvald Zahradník, ktorý však už počas môjho pôsobenia na ministerstve opäť presunul ťažisko svojich profesionálnych aktivít do ďalšej vývojovej etapy.

Napokon som predsa len mal príležitosť osobne úzko spolupracovať s legendárnym dramatikom Osvaldom Zahradníkom. Bolo to v čase, keď ako predseda viedol najpočetnejšie zoskupenie divadelných, filmových, televíznych a rozhlasových tvorcov – Zväz slovenských dramatických umelcov, ktorého som bol tajomníkom. Spolu sme sa podieľali na dynamických zmenách, štrukturálnych experimentoch a hľadaní alternatívnych riešení rozvoja a optimálneho usporiadania existenčných podmienok dramatickej tvorby.

Musím otvorene skonštatovať, že naše úsilia neboli zavŕšené či prekonané prevratnými udalosťami na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, naopak boli nimi prerušené a dodnes pozastavené. Súčasný model slovenského profesionálneho divadelníctva je nesporne posledným dinosaurom v skanzene anachronických prístupov politicko-ekonomického systému, na ktorého detaily sa s odstupom desaťročí už sotva pamätáme a ktorý si už naše medzičasom dospelé deti ani nevedia dosť dobre predstaviť.

S Osvaldom Zahradníkom sme mali k sebe blízko aj počas spoločného pôsobenia v Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov, v ktorom vtedy ešte bolo miesto aj pre významné tvorivé osobnosti.

Pre slovenskú kultúrnu i spoločenskú realitu uplynulých dekád sú príznačné paradoxy, ku ktorým nesporne patrí aj bludný kruh vytrvalého nezáujmu domácich divadiel o uvádzanie diel slovenských autorov s medzinárodným renomé. Osvald Zahradník k nim nepochybne patrí.