PAVOL JANÍK
Publikácia Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou má podtitul Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989. Pôvodne ju vydal Kalligram (Bratislava 2009) ako slovenský preklad z anglického originálu Revolution with a Human Face: Politics, Culture and Community in Czechoslovakia 1989-1992. Aktuálne vyšla v češtine (Rybka Publishers, Praha 2016).
Vzhľadom na časový odstup možno konštatovať, že väčšina doterajších recenzií sa zhoduje na výnimočnosti diela kanadského historika, ktorý preskúmal veľké množstvo autentických dokumentárnych materiálov zo všetkých úrovní dostupných archiválií, čím sa podstatne odlišuje od subjektívnych memoárov jednotlivých osobností, ktoré si už v zárodku spoločenských zmien samoobslužne udelili nedotknuteľné postavenie posvätných ikon jedinej interpretácie dejín a jediných garantov jediného možného modelu demokracie.
Objektívny vedecký prístup prirodzene hĺbkovo problematizuje nové náboženstvo nežnej či zamatovej revolúcie a vnáša svetlo do reálnych masových procesov, bez ktorých by elitné skupinky vyvolených nikdy nedosiahli svoje osobné ciele – tak v rovine politických ambícií, ako aj materiálnych (najmä privatizačno-reštitučných) ašpirácií. Podľa celej škály rešpektovaných prameňov si väčšina ľudí v Československu koncom roka 1989 neželala návrat kapitalizmu, ale demokratizáciu socializmu.
Svedčí o tom aj fakt, že na bratislavskej tribúne Verejnosti proti násiliu Zuzana Mistríková ako predstaviteľka Celoškolského výboru Socialistického zväzu mládeže na Vysokej škole múzických umení (ktorý sa transformoval na centrum študentskej revolúcie) vyhlásila: „Nie sme proti socializmu, ale za skutočný socializmus.“ Žiaľ, dnes sa už k svojmu výroku nehlási a nepripomínajú ho ani médiá (predovšetkým STV, ktorá sa medzičasom stala organizačnou zložkou informačného kombinátu RTVS).
Nezabudnuteľné, hoci zabúdané posolstvo z tribúny VPN vyjadruje trvalú podstatu ďalšej zo série zbabraných revolúcií, ktorým je ľud vždy v konečných dôsledkoch ukradnutý a exponenti moci potrebujú iba na prechodné obdobie masovú podporu vlastných, individuálnych a skupinových záujmov.
Kým verejnosť ešte snívala svoje idealistické sny, pragmatici z disentu i dovtedajších vládnych štruktúr – počnúc Václavom Havlom a nekončiac Mariánom Čalfom – už rozohrávali za zavretými dverami svoje zákulisné intrigy, ktorými v prvej etape prostredníctvom normalizačného federálneho parlamentu odstavili na vedľajšiu koľaj kľúčového predstaviteľa koncepcie socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968 Alexandra Dubčeka a zároveň rovnakým manévrom zabezpečili zvolenie prominentného disidenta Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky.
Nožnice medzi hlásanými hodnotami (slušnosť, ľudskosť či rovnosť príležitostí) a spoločenskou praxou (arogancia moci, bezohľadnosť a bezuzdná chamtivosť) sa otvárali tak rýchlo, že ďalším nemenej dôležitým historickým zmenám sa už radšej ani nik neobťažoval dávať či prisudzovať mytologické znaky revolúcie a zostali len druhoradými alebo vedľajšími produktmi politických technológií v tieni kanonizovanej UDALOSTI, hoci v skutočnosti majú oveľa väčší význam ako sprievod študentov organizovaný pražskými zväzáckymi orgánmi, ktorý po kontroverznom zásahu poriadkových síl a falošnej správe o zabití vysokoškoláka spustil lavínu masových protestov, pričom verejnosť vtedy ešte ani netušila, aký vývoj vlastne bude nasledovať.
Išlo najmä o rozsiahlu privatizáciu, rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, vstup do vojenskej organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a do konštituujúcej sa kontinentálnej federácie – Európskej únie. Uvedené naozaj ďalekosiahle a pravdepodobne nezvratné historické kroky sa už realizovali len ako logické dôsledky pouličnej patálie zo 17. novembra 1989 a nadväzné rutinné politické opatrenia, o ktorých s úplnou samozrejmosťou rozhodujú príslušní kompetentní činitelia.