Redakce našeho časopisu většinou nezveřejňuje dopisy, které jí nejsou určeny nebo se časopisu přímo netýkají, ale udělejme jednou výjimku, a to pro dobrou věc. Jak jsme už několikráte psali, pořádá Psychiatrická nemocnice v Bohnicích (ve spolupráci s dalšími léčebnami a nemocnicemi u nás i na Slovensku) literární soutěž nazvanou Kouzelný klíč, soutěž, která letos vstoupila do druhé desítky.
Unie českých spisovatelů do soutěže vysílá své zástupce jako členy poroty a podílí se i na editaci sborníků. Jak důležitá je tato soutěž, v níž se arteterapie snoubí s potřebou esteticky příznakové výpovědi o světě i a nás samých mj. prozrazují desítky a stovky dopisů, které Dagmar Žaludová, spiritus agens soutěže, dostávala – a nadále dostává. Jeden z nich s jejím souhlasem publikujeme a věříme, že nemusíme měnit jméno ani jiné personálie odesilatele, mj. jednoho z talentovaných „amatérských“ spisovatelů, kteří svými literárními texty přispívají k pochopení toho, že na psychicky nemocné nesmíme hledět očima médií jako na potenciální vrahy, hrozivé sadisty, popř. jako na trapné či směšné figurky. Přetiskujeme jej celý, jen s drobnými grafickými úpravami.
red
Pekný den prajem,
samozrejme, že nie len vám, ale celému realizačnému tímu, ktorí prikladá ruku k spoločnému dielu = Kouzelnému klúču. Ja sa volám Rastislav Boško a som pravidelným prispievateľom do zborníku. Som zo SLovenska, som pacientom psychiatrickej nemocnice v Rimavskej Sobote. Moja skvelá lekárka Klára Ďurová ma vo všetkých mojich aktivitách podporuje od počiatku, v ktorom mi diagnostikovali paranoidnú schizofréniu. Náš vzťah je už skoro priateľský, pretože jej bezhranične dôverujem a pomáha mi nie len liečbou, ale i dobrými radami.
Ochorel som v roku 1997 na jeseň. Vtedy som bol zamestnaný ako fukač dutého skla na sklárskej peci. Musel som zmeniť zamestnanie a rozhodnúť sa, či byť či nebyť invalidným dochodcom. Mal som 25 rokov a invaliditu som odmietol. Chcel som zabojovať. S touto diagnozou som odpracoval šestnásť rokov ako zamestnanec stávkovej kancelárii. Neskôr sa však môj stav zhoršoval a musel som prestať pracovať. Podarilo sa mi nájsť si životnú partnerku. Oženil som sa a už som na invalidnom dôchodku . Píšem poéziu, hrávam na akordeone a pastierskej píšťalke, fujare a gitare, tvorím rezbárske práce, pokiaľ mi to zdravie dovoľuje. V podstate som šťastný.
Nepíšem svôj príbeh, aby som vás zaťažoval, ale aby som vyzdvihol váš projekt, vďaka ktorému sa moja poézia dostáva za hranice Slovenska a je zverejnovaná v zborníku. Viete, ja som v roku 2015 vydal svoju 240 stranovú knihu poézie za pomoci Matice Slovenskej. Podarilo sa mi naplniť svôj odkaz, ktorým sa zapisujem ako autor do histórie. Snažím sa a všemožne tvorím. No aj ja mám svoje slabé dni a trpím depresiami a úzkosťami. Moja Adrianka mi všemožne pomáha a svoje útočisko a energiu čerpám práve v nej a z nej. Vždy, keď k nám doručí poštárka „Kouzelný klíč“ s mojimi veršami, povie, že je na mňa pyšná. A pyšní sú na mňa i v nemocnici, kam každý mesiac chodím na kontroly. Po stenách nemocnice sú moje rezbárske práce a všetci chápu, že sa chcem zapísať do tejto komunity psychicky chorých ludí snaživosťou a premáhaním sa. Ked som hospitalizovaní a sám neviem, kam z konopí, ukazujem iným, ako sa s tým našim hendikepom dá bojovať. Pomáhate mi. A ja pomáham vám. Vy mne tým, že ma zviditeľnujete, a ja vám tým, že to nevzdávam a tvorím.
Paní Žaludová, ste osoba na správnom mieste. Som na Vás pyšný, a ak budem mať energiu navyše, pošlem vám z nej, pretože tento projekt musí byť náročný realizačne i časovo. Tieto riadky nepíšem pre to, že mi od vás doručili darčekový kôš za umiestnenie v „Kouzelném klíči“. U mňa je dôležité poslanie, s ktorým ste vyšla medzi nás pacientov. Zastrešujete tvorivých a zjednocujete ich. Mnohí z nás nemajú tú energiu ako ja. A ja tvorím, pokiaľ som toho schopný, s tým, že si uvedomujem, že možno tento dar časom stratím. Veľmi vám chcem poďakovať. Preto píšem tieto riadky. Prosím, nevzdávajte to, ak budete na rozhraní rozhodnutí či pokračovať a či prestať. Nás autorov to motivuje a pomáha nám to víťaziť samých nad sebou. Aj keď len listovaním si v „Kouzelném klíči“, kde narazíme na vlastné meno.
Zároveň posielam svoje príspevky do tohtoročného 12 teho čísla. Vás osobne, pani Žaludová, pozdravuje vás celá moja široká rodina a prajeme veľa síl, elánu a zdravia.
Rastislav Boško s manželkou Adrianou z Poltára