PETER ŠTRELINGER

Geniálny Albert Einstein vyslovil krutú prognózu: „Obávam sa dňa, keď vývoj technológie predbehne vzájomné ľudské vzťahy. To potom svet bude mať generáciu idiotov!“ Žiaľ, asi mal pravdu, tá doba je tu. S ľuďmi sa jednoducho nedá nadviazať spojenie. Kdekoľvek na ulici, v mestskej doprave, v reštaurácii, ale aj na verejných kultúrnych a či spoločenských podujatiach stretávate ľudí, ktorí vás jednoducho nevnímajú. Majú na ušiach slúchadlá, v ruke mobil, či tablet, do ktorého čosi vyťukávajú, alebo s kýmsi v tom zvláštnom, virtuálnom svete, do ktorého sú zahĺbení – komunikujú… Ak ich náhodou oslovíte, vidíte im na tvárach absolútnu neúčasť, alebo zdesenie, že ste si ich dovolili vyrušiť. Mladí ľudia svoje mobily nepustia z rúk! Sú s nimi jednoducho zrastení! Už nepotrebujú ani fotoaparáty, vymieňajú si navzájom na diaľku – „selfie“; predtým, bolo potrebné na urobenie takejto fotky mať dlhé ruky, dnes už ani to nie, výrobcovia ponúkajú predĺžené násadce, umelé ruky, vďaka ktorým sa môžu fotiť celé spoločenstvá, napríklad školské triedy. Tieto obludné vynálezy dočiahnu všade, aj pod sukne učiteliek, ktoré sa márne snažia vysvetliť študentom, kto to vlastne bol ten „bláznivý“ Einstein, čo vymyslel teóriu relativity! A opäť sme na začiatku…

My, seniori, už iba smutne krútime hlavou, bože, kam sme to dospeli? Ale nepomôžeme si! A ako sa vraví – buďme radi, lebo bude ešte horšie, lenže toho sa už, chvalabohu, nedožijeme.

So skromnosťou a pokorou vysvetľujem svojim známym, že hoci som spisovateľ a novinár, nemám silu nejako ovplyvniť toto dianie, ak chcem žiť, musím sa mu prispôsobiť. Aj tej šialenej modernej technológii. Zavše si šklbem vlasy, že sa nerozumiem do počítača, že si neviem stiahnuť hudbu, filmy, či iné dokumenty. Je to ponižujúce, ale musím o pomoc požiadať vnuka a ten mi s pohŕdaním vraví: „Dedo, veď je to také jednoduché!“ Nuž, ako pre koho… Ale odbočil som od témy.

My spisovatelia sme sa ocitli na pokraji, doslova na periférii modernej doby. Ak sa ma niekto spýta, aká je moja profesia, povolanie, hanbím sa k tomu priznať. Takmer nikto ma nepozná. Mladí knihy nečítajú. A v televízii, či v rozhlase nás takmer nevidieť, ani nepočuť. Až na nejaké výnimky! Ale to musíte najprv skolabovať, ako napríklad známy spisovateľ Michal Viewegh, autor bestsellerov. Potom sa už bulvár na vás vrhne ako supy na zdochlinu! Pokiaľ sa však týka vyjadrení na aktuálne témy, napríklad na utečencov, na kvóty, koľko ich máme na Slovensku, či v Česku prijať, aby sme uspokojili úradníkov v Európskej únii, tak na to televízia, aj noviny oslovia známych hercov, alebo moderátorov, niekedy postačia aj modelky! Napríklad taká Veronika Žilková, manželka ministra Stropnického, mimochodom – tiež herca, tá tomu dobre rozumie. Obviní všetkých zo xenofóbie a rasizmu, lebo my Slováci a Česi potrebujeme oživiť a inovovať svoju kultúru, tak prečo by nám mali vadiť tí emigranti zo Sýrie, z Afganistanu, z Maroka?! Treba predsa prečistiť krv! A ich Pán boh, teda Allah, nie je o nič horší, ako ten náš Kristus… Veru tak, Salam Alejkum! Podľa našich známych hercov treba podporiť aj stavbu nových mešít v Európe. Prečo by sme mali protestovať proti zákonu šaríja, a naše ženy by sa mohli inšpirovať a nosiť burky. To odhaľovanie európskych žien je niekedy naozaj nevkusné, kazí našu mládež, ktorá sa musí dívať na holé zadky! Veľmi múdro a diplomaticky sa vie na tieto témy vyjadriť aj bývalá známa herečka Magda Vášaryová. Napokon, veď bola veľvyslankyňou v Rakúsku, aj v Poľsku. Nie je to lepší pohľad, keď vám o problémoch svetovej politiky hovorí nejaká krásna žena, nemusíte ju iba počúvať, ale kochať sa aj výhľadom na jej vnady!? Na priesvitné blúzky pani veľvyslankyne Magdy sa naozaj nedá zabudnúť, hoci medzitým trochu zostarla! No ja, ak si mám vybrať, tak mne sa najväčšmi páčia názory vdovy po prezidentovi Václavu Havlovi. Ten presadzoval humanitárne bombardovanie Juhoslávie – a jeho manželka Dáša zas kvóty!

Len vás prosím, teraz nepovedzte, že mi nerozumiete. Napokon, sám som si na vine, veď som napísal, že sme generáciou idiotov. Treba to prijať sebakriticky!

Předneseno na konferenci Průniky české a slovenské literatury v Praze