PAVOL JANÍK

Dielam amerického zahraničnopolitického novinára a úspešného autora špionážnych románov Daniela Silvu (1960) venujem systematickú pozornosť už niekoľko rokov, ale teraz som NEúmyselne urobil experiment so zaujímavým výsledkom – na dvojtýždňovej dovolenke som prečítal jeho najnovšie tri knihy v slovenskom preklade – Špiónka (2011), Padlý anjel (2012) a Angličanka (2013), ktoré u nás vyšli vždy rok po vydaní v New Yorku.

Mimochodom – v roku 2014 autor pod názvom The Heist (Lúpež) uviedol na anglofónnu literárnu scénu už sedemnásty titul a zároveň štrnásty príbeh zo série o legendárnom Gabrielovi Allonovi, ktorý je rešpektovaným reštaurátorom vzácnych výtvarných diel i prominentným agentom izraelskej spravodajskej služby.

Pri vnímaní spomínaných bestsellerov bez dostatočného časového odstupu čitateľa zaskočí niekoľko neprehliadnuteľných faktov – nielen očakávaná a pochopiteľná podoba dejových schém. V knihách s rozsahom okolo 300–350 strán sa opakuje zhruba 50–60 strán textu, pričom nejde len o zhodné informácie, ale často i rovnaké formulácie, ktoré sa zavše viackrát mihnú i v rámci jedného románu. To zrejme zodpovedá pojmu kultúrny priemysel, ktorým nahrádzajú umenie už aj európske ministerstvá kultúry.

Autor sústavne a explicitne zdôrazňuje ideologické a geopolitické konštanty, čo neraz beletristickú dikciu zosúva do polohy propagandistického prejavu. Dozaista čírou náhodou tradične nešťastná trinástka nevdojak poznamenala práve trináste pokračovanie série nepríjemnými nedostatkami, ktoré miestami vyznievajú, akoby diela už ani nepochádzali z pera skúseného žurnalistu a duchaplného literáta suverénne sa pohybujúceho v spravodajskom zákulisí rafinovaných medzinárodných intríg.

Ostrieľaný špión Gabriel Allon, ktorý ovláda množstvo jazykov a ich dialektov, nielenže nerozumie ruštine, ale ani nevie, čo je to za neznámu reč. Jeho manželku – pre zmenu – pri každom ruskom slove rozbolí brucho. Fiktívnu korzickú veštkyňu (či jasnovidku) autor obdaril stopercentnými prognostickými schopnosťami, čím tiež dielo prekračuje prijateľné žánrové rámce.

V načrtnutých súvislostiach sa treba zmieniť o niektorých nezanedbateľných aspektoch a reáliách. K obľúbeným autorovým poznámkam patrí tvrdenie, že izraelská civilná výzvedná služba má dlhý názov, ktorý nič nehovorí o náplni jej práce, preto ju všetci volajú jednoducho Inštitút. V skutočnosti sa nazýva Ha-Mosad le-Modi’in u-le-Tafkidim Mejuchadim (Inštitút pre spravodajstvo a špeciálne operácie), čo presne vystihuje jej poslanie a zodpovedá všeobecne používanému skrátenému pomenovaniu Mosad (Mossad).

Korigovať treba aj autorove výroky o tom, že v Sovietskom zväze 70. rokov vládol KGB, ktorý sa v novej ére rozdelil na dve organizácie (rozviedku a kontrarozviedku). Historický vývoj však priniesol viacero zmien názvov sovietskej tajnej služby, za všetky známe skratky spomeňme aspoň ČEKA či NKVD. Súčasná štruktúra ruských osobitných ustanovizní kopíruje americký systém – napríklad CIA (SVR), FBI (FSB), NSA (FAPSI) a vojenská špionáž (v USA je to DIA) si ponechala označenie GRU.

V autorovom obraze vyzvedačstva nápadne absentuje viacero podstatných prvkov – vrátane zásadného odlíšenia legálnej a ilegálnej rozviedky. Prvá pôsobí v rámci diplomacie, druhá sa vytvára práve pre prípad vyhlásenia vojny, a teda zrušenia diplomatických stykov. Kým príslušníkov legálnej rozviedky chráni diplomatická imunita a hrozí im nanajvýš vyhostenie (vyhlásenie za nežiaducu osobu – personu non grata), ich ilegálni kolegovia (spravidla pod falošnou identitou) sú vystavení väčším rizikám. Pojem cudzia vlajka (pod cudzou vlajkou) neoznačuje využívanie podsvetia na špinavú prácu, ale štandardný postup, keďže špionážne služby často vystupujú v mene iných štátov (napríklad Rusi v Británii ako Američania, aby im poddaní Jej Veličenstva ochotne poskytovali tajné informácie). Tak sa dostávame aj k otázke jazykových znalostí Gabriela Allona, ktorý dokáže hovoriť hoci po nemecky ako Švajčiar, Viedenčan či Berlínčan. V praxi agenti spravidla vystupujú ako občania tretích krajín, čím sa vysvetľuje aj ich cudzí prízvuk a podobne.

Aby som bol – napriek uvedeným výhradám – konštruktívne pozitívny, musím upriamiť pozornosť na množstvo trefných hodnotení psychologického, sociologického, ekonomického či medzinárodného charakteru, vrátane Nového svetového NEporiadku či pomalého, ale nezastaviteľného veľmocenského úpadku Spojených štátov amerických.

Spomedzi mnohých autorových vydarených bonmotov, ktoré vložil do úst svojich postáv, by som rád skončil recenziu suchým humorom Gabriela Allona, ktorý vzhľadom na pohnutý osud svojho národa poznamenal, že Abrahám si pri uzatváraní zmluvy s Bohom zrejme zabudol prečítať časť textu vytlačenú drobným písmom. To je azda dosť na vzbudenie oprávneného záujmu potenciálnych čitateľov, ktorí dokážu uznať nesporné kvality aj popri zachovaní si kritického odstupu a vlastného uvažovania.