PAVOL JANÍK
K najnovšej knihe Ľuboša Juríka Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (Matica slovenská, Martin 2015) z viacerých dôvodov nemôžem pristupovať nezaujato či neosobne. Predovšetkým – osud azda najznámejšej slovenskej politickej osobnosti bol témou aj mojich publicistických materiálov. A v neposlednom rade ma s autorom edičného projektu spájajú priateľské i profesionálne vzťahy.
Ľuboš Jurík ma zahrnul do okruhu spisovateľov, s ktorými pripravil knihu Rozhovory po rokoch (Literárne informačné centrum , Bratislava 2011) a náš dialóg s názvom Sme to, čo vieme vyšiel i časopisecky nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Recenzoval som tiež niekoľko autorových diel, spomedzi ktorých pri tejto príležitosti dozaista treba spomenúť Smrť ministra s podtitulom Noc pred popravou Vladimíra Clementisa (Matica slovenská, Martin 2011), ktorý vyšiel v trojjedinej podobe románu, divadelnej hry a televízneho filmu na priloženom digitálnom obrazovo-zvukovom disku.
Skôr než prejdem k meritu veci, sa musím zmieniť o grafickom stvárnení obálky knihy. Uvedomujem si, že autor nemá na jej podobu zásadný vplyv. Pod portrétom Alexandra Dubčeka je výrazne uvedené meno ĽUBOŠ JURÍK, nad ktorým je umiestnený nepomerne menší názov (akoby len vedľajší text) ALEXANDER DUBČEK / ROK DLHŠÍ AKO STOROČIE. To je naozaj zmätočné riešenie. Na prvý pohľad človeka prekvapí, ako sa Ľuboš Jurík podobá na Dubčeka.
Prikročme k podstatnej zložke knihy, teda k jej textovému posolstvu. Ľuboš Jurík zostal osobnostne a kreatívne verný svojim žurnalistickým východiskám, ktoré ho predurčujú k spracúvaniu skutočných udalostí a k rešpektovaniu všeobecne akceptovaného súdobého kánonu ich reflexie. Autor knihu koncipoval s ambíciou vytvoriť biografický román od narodenia protagonistu až po jeho tragickú smrť. Podtitul publikácie Rok dlhší ako storočie sa príznačne vzťahuje k roku 1968, ktorý bol prelomový nielen v živote Alexandra Dubčeka a vo vývoji celej československej spoločnosti, ale stal sa i symbolom dvoch procesov, rezonujúcich v medzinárodnom meradle prinajmenšom niekoľko desaťročí.
Dubček sa stal svetoznámou postavou v jednom roku z dvoch dôvodov. Ako prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (čo bola pozícia nielen na vrchole straníckej hierarchie, ale aj na hrote štátnej mocenskej pyramídy) umožnil rozsiahlu demokratizáciu – najmä v médiách, v oblasti náboženských slobôd a vo sfére cestovania občanov do západných štátov s odlišným politickým a ekonomickým systémom. Situácia v podmienkach bipolárneho usporiadania sveta vyústila 21. augusta 1968 do vojenskej okupácie Československej socialistickej republiky spojeneckými armádami všetkých členských krajín Varšavskej zmluvy – s výnimkou Rumunska.
Uvedené momenty podnietili na jednej strane súperiacich blokov snahu o sociálnu marginalizáciu Alexandra Dubčeka a na opačnej strane o jeho dlhodobú multimediálnu glorifikáciu. V každodennej realite sa postupne zosunul z kľúčovej pozície cez post predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR a veľvyslanca v Turecku do pozície mechanizátora v Štátnych lesoch v bratislavských Krasňanoch, kde pôsobil 15 rokov. Pod policajným dohľadom, ktorý sa vysvetľoval ako logické pokračovanie jeho osobnej ochrany, naďalej žil vo vile v najprominentnejšej štvrti hlavného mesta Slovenska a jeho deti absolvovali vysokoškolské štúdium.
Turbulencie prevratných systémových zmien koncom roka 1989 Alexandra Dubčeka síce vrátili do verejného života, ale jeho pretrvávajúce predstavy o socializme s ľudskou tvárou, ako aj prezidentské ambície Václava Havla a reštitučno-privatizačné záujmy ďalších aktérov, mu zabránili dosiahnuť najvyššie postavenie v ponovembrovom Československu. Zaujal protokolárne druhú, reálne tretiu priečku v poradí ústavných činiteľov, teda opäť sa stal šéfom federálneho parlamentu, čo bola funkcia symbolizujúca znižovanie jeho politického významu po roku 1968. Dramatickou bodkou za životom Alexandra Dubčeka bola havária na diaľnici, ktorej okolnosti zrejme nikdy nebudú uspokojivo a komplexne objasnené, takže navždy zostanú predmetom najrozmanitejších úvah a špekulácií. Jednoducho – Dubček nevyhovoval mnohým vplyvným kruhom pred rokom 1989 i po ňom, nielen v Prahe a Bratislave, ale aj v mocenských centrách, ktoré mali svoje vízie geopolitického a hospodárskeho usporiadania strednej Európy – v kontinentálnych i globálnych súradniciach.
Pre nezanedbateľnú časť verejnosti ide o všeobecne známe fakty, ale medzičasom už vyrástli celé generácie, pre ktoré ide len o sprostredkované historické poznatky bez akejkoľvek autentickej skúsenosti. Pravdaže – život a kariéra Alexandra Dubčeka netrvali iba jeden rok. Počas predchádzajúcich i nasledujúcich desaťročí pôsobili nemenej zložité, protirečivé i dodnes tabuizované vnútorné a zahraničné faktory s presahom do súčasnosti i do možných scenárov ďalšieho vývoja. Biografické rozpätie a kľúčové udalosti späté s exponovanými obdobiami sa – pochopiteľne – premietajú do širokej tematickej škály knihy, do jej ťažiskových momentov a do načrtnutých osobnostných profilov rozhodujúcich predstaviteľov jednotlivých etáp spoločenského pohybu – v domácom i v medzinárodnom meradle.
Mojím zámerom nie je prerozprávať či dokonca interpretovať autorom prezentované informácie, postrehy a názory, veď treba ponechať priestor pre každého potenciálneho čitateľa, aby dielo Ľuboša Juríka vnímal na základe vlastných vzdelanostných predpokladov, intelektuálnych schopností a hodnotových inklinácií.