PAVOL JANÍK
Britský spisovateľ a príležitostný politický komentátor Frederick Forsyth je autorom viacerých kultových špionážnych trilerov, spomedzi ktorých dozaista stačí spomenúť legendárne romány Šakal, Štvrtý protokol, Diabolská alternatíva či Kobra. K svetoznámym bestsellerom sa zaradil aj jeho najnovší titul The Kill List (G. P. Putnam's Sons, New York 2013) – v slovenčine ZOZNAM SMRTI (Ikar, Bratislava), preložil Milan Kopecký, redigovala Katarína Jusková.
Hneď úvodom treba konštatovať, že na 300 stranách sa toho priveľa neudeje z hľadiska tradične chápaného príbehu, ale čitateľ sa dozvie veľa technických podrobností o činnosti spravodajských služieb a ich súčinnosti s vrcholnými predstaviteľmi štátov a najmä s ozbrojenými útvarmi zvláštneho určenia. V tomto prípade finále patrí smrtiacej akcii elitného komanda Jej Veličenstva označovaného Pathfinders (doslova Priekopníci, Pionieri) doplneného o ústrednú postavu diela, amerického plukovníka poľujúceho na teroristov, prezývaného Stopár. Pri špeciálnej operácii sa priamo v teréne využívajú denné i nočné obrazové informácie, ktoré priebežne poskytujú prieskumné bezpilotné lietadlá. Takéto zákroky musia osobne schváliť najvyšší ústavní činitelia USA a Veľkej Británie – prezident a predseda vlády.
V kontexte množstva zasvätených poznatkov zo zákulisia obranných i útočných štruktúr hlavných anglofónnych veľmocí pôsobí úplne neorganicky a celkom nekompetentne autorovo odbočenie, keď v rozsahu asi jednej strany venuje – bez akýchkoľvek zrejmých súvislostí – pozornosť niekdajšiemu dlhoročnému šéfovi východonemeckej rozviedky Marcusovi Wolfovi. Síce ho ocenil ako schopného a efektívneho profesionála, ktorý prostredníctvom agentúry vzhľadných mladých mužov prenikol do súkromia manželiek, mileniek a sekretárok politických špičiek Západného Nemecka a NATO, ale nezabudol pridať povrchne negatívnu – nenáležite moralizujúcu a paušálne vulgarizujúcu – nálepku. Forsyth ako renomovaný a rešpektovaný autor sa však uchýlil aj k absurdnému a nepravdivému tvrdeniu, že po skončení studenej vojny Wolf ušiel na Západ, kde pokojne zomrel v posteli.
Pri úcte k elementárnej logike ťažko povedať na aký Západ sa vôbec teoreticky dalo utiecť z NDR po zjednotení Nemecka, teda po faktickom pripojení východného Nemecka k západnému. V skutočnosti Wolf dostal ponuky zo CIA a Mossadu na emigráciu do USA a do Izraela, lenže zostal vo svojej vlasti, kde ho najprv v Düsseldorfe odsúdili na šesť rokov za vlastizradu a po zrušení rozsudku Najvyšším súdom ho odsúdili za obmedzovanie osobnej slobody na podmienečný trest. Prirodzenou smrťou skonal 9. 11. 2006 vo svojom berlínskom byte.
Forsythov krajne nezodpovedný spôsob zmienky o pohnutom osude Marcusa Wolfa, ktorý významne prispel k denacifikácii Nemecka, kde v západnej časti dlhodobo viedol rozviedku nacistický generál Reinhard Gehlen, sa nevdojak pridružuje do kategórie autorových problematických tvrdení a výrokov, ku ktorým patrí aj klišéovitá fráza o oslobodení Kosova, kde tiež možno hovoriť o rozličných zložitých etnických a geopolitických okolnostiach, ale sotva o oslobodení.
Samostatnou otázkou je kvalita prekladu, a teda aj edičného spracovania (redigovania) textu, kde sa v slovenskej verzii napríklad používa pojem štátny tajomník, hoci pozícia Secretary of State označuje v USA post ministra zahraničných vecí a v Británii vo všeobecnosti funkcie ministrov (členov vlády). Komicky vyznieva spojenie: „diplom v odbore obchodná správa,“ lebo je zrejmé, že ide o business administration, čo zodpovedá štúdiu ekonómie či manažmentu.
Záverom už len poznamenám, že žijúcej legende – Frederickovi Forsythovi – a jeho prezentácii v slovenčine miestami chýba obsahová (faktografická i politická) a jazyková (významová) korektnosť. Ak by sme sa mali s určitou mierou generalizácie hrať len na domácej pôde, tak náš edičný priemysel (pri vydávaní periodických i neperiodických publikácií) sa očividne zaobíde bez kompetentných zodpovedných redaktorov, garantujúcich znalosť lingvistických nuáns a zobrazovanej tematiky.