PAVOL JANÍK

Hovoriť objektívne o básnikovi Karlovi Sýsovi vždy nevyhnutne znamená konštatovať, že v jeho tvorbe vzácne spolupôsobí pestrá kombinácia viacerých mimoriadnych osobnostných predpokladov a daností. V autorovej živelnej dokonalosti sa prelína celý rad nevšedných úkazov – nesporný lyrický talent, výnimočné pozorovacie schopnosti, prenikavé intelektuálne výboje, ohňostroje výbušnej obraznosti, prirodzený strhujúci rytmus a celková brilantná zvukomalebnosť veršov.

Pri pokuse primerane odzrkadľovať rozmanité odtienky kreatívnych vzopätí Karla Sýsa však nikdy nemožno zamlčať, obísť či nezdôrazniť jeho vyhranené spoločenské postoje a politické názory skutočného humanistu, ktorý dovidí nielen za horizont pominuteľnej prítomnosti, ale s rovnakým záujmom a znepokojením sústavne a dôsledne vníma pohnuté osudy väčšiny anonymných smrteľníkov, hoci svoje presvedčivé umelecké výpovede účinne inštrumentalizuje odkazmi na mnoho všeobecne známych postáv z minulosti i súčasnosti.

Spomínané atribúty vystihujú aj najnovšiu knihu Karla Sýsa TŘI VZKAZY SPÁČŮM (Periskop, Příbram 2015), ktorá pozostáva z rozsiahlejších kompozícií s príznačnými názvami: A bude hůř! (28. 1. 2014), Blahobyt v křivém přenosu (25. 10. 2014) a Pouště hojnosti – oázy nouze (9. 11. 2014). V rámci úsilia o maximálnu stručnosť možno dielo charakterizovať ako syntézu estetickej vynaliezavosti a občianskej odvahy. Autor tej časti verejnosti, ktorá zaspala dobu alebo podľahla hypnotickému spánku všadeprítomného a všemohúceho marketingu, pripomína, že skôr či neskôr sa každý prebudí do bezútešnej sociálnej reality.

Invenčné básne Karla Sýsa nie sú politickými prednáškami, ale popri prezentácii obdivuhodných tvarových kvalít neprehliadnuteľne poukazujú na obmedzenosť jednotlivých etáp dejín, na relativitu historického vývoja, v ktorom sa opakujú schémy, aby nadobúdali čoraz absurdnejšie a duchovne i hmotne vyprázdnenejšie podoby.