PAVOL JANÍK
Kamienky a skielka
Rád by som prispel k mozaike spomienok na literárny vývoj uplynulých desaťročí, ktorého obraz je značne a sústavne skresľovaný. K pozitívnym príkladom osobného svedectva patrí štúdia básnika Michala Černíka, ktorý v časopise LUK (Literatura Umění Kultura) 33/2014 porovnáva svoje poznatky z čias pôsobenia v pozícii predsedu Zväzu českých spisovateľov v rokoch 1988–89 s nasledujúcou deštrukciou materiálno-technického zázemia, zabezpečujúceho ekonomické podmienky a systémové funkcie literatúry.
Práve jeho stať ma podnietila, aby som pripomenul aspoň základné fakty, s ktorými som sa mal možnosť oboznámiť v obdobiach, keď som bol pracovníkom literárno-dramatického oddelenia ministerstva kultúry (1983–87), tajomníkom (štatutárnym orgánom) Zväzu slovenských dramatických umelcov (1987–89) a štatutárnym orgánom Spolku slovenských spisovateľov (1998–2013).
Nechcem zachádzať do hlbšej histórie a opakovať informácie, ktoré som prezentoval v článku Deväťdesiat rokov Spolku slovenských spisovateľov (publikovanom 1. 1. 2014 v internetovom časopise humanisti.sk), ale sa sústredím na vývinové etapy, ktoré dôverne poznám z vlastnej profesionálnej praxe.
V exponovanom úseku dejín v Československu pôsobili na úrovni oboch federatívnych republík štyri umelecké zväzy (spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov a výtvarných umelcov), ktoré boli začlenené do pôsobnosti ministerstiev kultúry. Vzhľadom na to, že vtedy neexistovalo federálne ministerstvo kultúry (ani školstva a spravodlivosti), tak inštitucionálna nadstavba združení tvorivých pracovníkov s názvami Zväz československých spisovateľov, Zväz československých dramatických umelcov, Zväz československých skladateľov a Zväz československých výtvarných umelcov boli napojené na rozpočet rezortu českej kultúry.
Súbežne na úrovni oboch federatívnych republík pôsobili tri umelecké fondy (literárny, hudobný a výtvarných umení), ktoré tiež spadali do pôsobnosti ministerstiev kultúry. Fondy nemali celoštátnu nadstavbu a do sféry literárnych fondov patrila aj oblasť dramatických umení – film, televízia, rozhlas a divadlo (vrátane činoherného, bábkového, spevoherného a tanečného divadla, teda aj opery, operety a baletu).
Koordinácia republikových ministrov kultúry sa uskutočňovala na poradách, ktoré sa spravidla konali v Brne. V stanovách umeleckých zväzov bol článok, ktorý konštatoval, že ich riadi ministerstvo kultúry, z čoho vyplývalo, že minister potvrdzoval vo funkcii zvolených štatutárnych predstaviteľov a ministerstvo poskytovalo komplexné materiálno-technické a finančné zabezpečenie činnosti.
Konkrétne – Zväz slovenských spisovateľov mal maďarskú a ukrajinskú sekciu, odborné komisie, stredoslovenskú odbočku v Banskej Bystrici a východoslovenskú v Košiciach. Jeho sekretariát mal tri odbory – literárny, zahraničný a organizačno-ekonomický. Pôvodnej literatúre sa venovalo niekoľko štátnych vydavateľstiev, zastrešených Slovenským ústredím knižnej kultúry, ktorému ako generálnemu riaditeľstvu podliehala aj distribúcia. Tento model zaručoval, že z každej vydanej knihy sa niekoľko výtlačkov dostalo do predajní a verejných knižníc minimálne vo všetkých okresných mestách. Vychádzalo tiež niekoľko literárnych časopisov plne hradených štátom, vrátane informačnej ročenky v angličtine, nemčine a ruštine.
Aby niekomu náhodou nechýbala povinná zmienka o obmedzovaní tvorivej slobody, tak uvediem aspoň zopár kuriozít na túto tému. Zakázaným autorom – Ladislavovi Ťažkému a Petrovi Karvašovi – vychádzali knihy. Dominikovi Tatarkovi chceli vydať Farskú republiku, ale s tým nesúhlasil, osobne si však chodil preberať štipendium 5 tisíc Kčs mesačne na Slovenský literárny fond (to bolo viac ako hrubý plat riaditeľa menšieho profesionálneho divadla) plus mu Litfond preplácal na faktúry pobyty v kúpeľoch, vrátane nadmernej spotreby alkoholu.
Ospravedlňujem sa za prevažne nudný obsah svojho článku, ale práve všedný stereotyp reálneho socializmu zabezpečoval umelcom, aby sa mohli venovať tvorbe, kým súčasný kasínový kapitalizmus ich odsunul na okraj spoločenského záujmu a nahradil ich šou biznisom, ako aj vystavil nekonečným byrokratickým orgiám a ponižujúcim rituálom pri zväčša márnom zháňaní peňazí.
Socialistická prax sa neskončila po novembri 1989 zo dňa na deň. Prvé rozhodnutie ministra kultúry Ladislava Snopka s katastrofálnymi následkami bolo zrušenie celoplošného distribučného podniku Slovenská kniha. Odvtedy náš knižný trh postupne ovládli asi tri silné zahraničné firmy. Financovanie združení spisovateľov sa spočiatku menilo len pomaly a s istými kozmetickými úpravami v podstate pretrvalo až do konca roka 1998, keď nastúpila prvá Dzurindova pravicová vláda, ktorej súčasťou paradoxne bola aj transformovaná Komunistická strana Slovenska, teda Strana demokratickej ľavice. Tá sa neskôr zlúčila s politickou stranou Smer – sociálna demokracia, kde dodnes predstavuje najvplyvnejšiu organizačnú zložku. Po uvedenom roku 1998 pod vedením ministra kultúry Milana Kňažka a jeho nástupcov sa uskutočnila prudká marginalizácia literatúry a jej tvorcov, ktorá nezadržateľne pokračuje.
Treba dôsledne odlíšiť subjektívne predstavy a želania od objektívnych podmienok, na ktoré nemali a nemajú vplyv osobné rozhodnutia jednotlivých spisovateľov, ani predstaviteľov ich organizácií. Tak ako sa dodnes niektorí pamätníci nostalgicky a mylne nazdávajú, že bolo možné socializmus udržať v Československu počas rozsiahlych kontinentálnych a globálnych geopolitických zmien na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia, aj teraz si určité kruhy myslia, že literárni tvorcovia môžu z vlastných zdrojov utiahnuť nehnuteľnosti, do ktorých sa desaťročia neinvestovalo, a to v situácii, keď štát združeniam spisovateľov nehradí mzdy, zahraničné vzťahy a tobôž náklady na údržbu a rekonštrukciu budov.
Za týchto okolností v súvislosti so združeniami spisovateľov na Slovensku sa už vôbec nedá hovoriť o otázkach elementárnej estetickej kvality, čo – možno to je pre niekoho prekvapením – bolo základnou a každodennou činnosťou umeleckých zväzov v čase reálneho socializmu, keď organizovali odborné semináre, hodnotenia a oceňovanie tvorby – a to nielen v domácom meradle, ale aj v medzinárodných rozmeroch. Na rozdiel od dneška, keď sa funkcionári sústreďujú predovšetkým na riešenie existenčných problémov v stave nedôstojného živorenia. Hádam netreba osobitne zdôrazňovať, že v minulosti bolo samozrejmosťou uplatňovanie vysokých umeleckých nárokov pri prijímaní členov výberových organizácií. Základnou požiadavkou boli tri vydané knihy a dva kladné posudky renomovaných kritikov – ak môžem byť osobný, tak v mojom prípade to boli v roku 1985 Viliam Marčok a Pavol Plutko. Takže nijaké hromadné manévre pri prijímaní uchádzačov, aké sa už na Slovensku dostali do módy z dôvodov, ktoré s literatúrou dozaista nemajú nič spoločné.