(C)hudobné bohatstvo
PAVOL JANÍK
Ako rodák z Palisád – bratislavskej ulice, ktorá sa tiahne od Prezidentského paláca k Hradu, som vyrastal na sledovaní rakúskych televíznych a rozhlasových staníc, medzi ktoré neskôr pribudlo aj známe hit rádio Ö3.

Medzičasom sa u nás vyrojilo veľa zväčša slabších rozhlasových napodobenín a s vekom som stratil schopnosť prijímať čoraz nepočúvateľnejšie hudobné i moderátorské výkony. Preto teraz ako postarší obyvateľ bratislavskej Petržalky nevládzem vnímať ani jednu z nepreberného množstva slovenských rozhlasových staníc a každý deň v našej domácnosti znie Rádio Wien. Vďaka nemu som si uvedomil, že takmer celá československá, najmä česká populárna hudba uplynulých desaťročí, je vlastne prevzatý svetový repertoár, ktorému sa dnes v anglofónnej európčine vraví oldies, teda piesne, ktoré napriek svojmu veku ostali obľúbené.
V tejto súvislosti sa neraz ozývajú kritické hlasy, že sa v minulosti u nás prezentovala západná populárna hudba najmä s českými textami a v podaní českých interpretov. Zatiaľ som však nepočul seriózny protiargument, že v prípade vážnej hudby (predovšetkým opernej tvorby) sa nikto nečuduje jej prezentácii nielen v originálnom jazyku a že v početných prekladoch ju spieva celý rad rozličných interpretov na celom svete.
Nezanedbateľným paradoxom je fakt, že väčšina českých textov populárnych piesní, vrátane prevzatého repertoáru, má vysokú literárnu úroveň (a neraz aj duchaplný humorný nadhľad, ktorý v slovenských textoch úplne absentuje – s výnimkou Milana Lasicu). Slovensko malo v celej histórii populárnej hudby doteraz asi troch a s prižmúrením oka možno piatich kvalitných textárov. Navyše sa treba zmieniť o zhudobnení diel renomovaných básnikov – napríklad Miroslava Válka.
Mimochodom – podľa Kamila Peteraja medzi poéziou a jej zhudobnenou podobou je rozdiel ako medzi pozemným a ľadovým hokejom. Sú to veľmi príbuzné športy, ale s podstatne inou mierou záujmu verejnosti.
Nemôžem nespomenúť reláciu, ktorú začiatkom 90. rokov dnes už minulého storočia pripravovala v Slovenskom rozhlase moja manželka, režisérka Mgr. art. Oľga Janíková pod názvom Najpopulárnejšie básne sveta. Azda nemusím pripomínať neuveriteľnú zmenu, ktorú priniesla klasická recitácia slovenského prekladu s lyrickým klavírnym sprievodom a následne svetový hit v pôvodnom znení. Neskôr začali túto reláciu napodobňovať iní tvorcovia, ale to už nie je témou tejto poznámky, v ktorej som len chcel poukázať na určité nezanedbateľné aspekty dlhoročných skúseností vnímavého pozorovateľa umeleckého diania, ktorému už dnes aj príslušné európske ministerstvá radšej vravia kultúrny priemysel.