PAVOL JANÍK

Pražské vydavateľstvo BVD pohotovo po úmrtí niekdajšieho popredného predstaviteľa Komunistickej strany Československa Vasila Biľaka (11. 8. 1917, Krajná Bystrá – 6. 2. 2014, Bratislava) prinieslo na knižný trh publikáciu jeho spomienok s názvom AŽ PO MÉ SMRTI. Mohlo by sa zdať, že autora diela netreba verejnosti osobitne predstavovať, že takmer každý potenciálny čitateľ ho pozná predovšetkým ako dlhoročného tajomníka ÚV KSČ pre medzinárodné a ideologické otázky (1968–1988), ktorý v mnohých aspektoch príznačne reprezentoval predchádzajúci spoločenský systém, demontovaný na sklonku roka 1989.

Neskrývanou ambíciou knihy je priblížiť životné osudy vplyvného muža exponovaného vo vnútropoliticky i zahraničnopoliticky zložitom a protirečivom období práve z menej známych stránok – a to nielen prostredníctvom jeho vlastných pohľadov na minulosť, ale aj formou štúdie Vladimíra Čermáka, ktorá vkladá osobný príbeh človeka do kontextu domácich i globálnych mocenských siločiar, ako aj do hlbších psychologických, interpersonálnych a historických súvislostí, pričom sa usiluje najmä odlíšiť realitu od mýtov a publicistického klišé.

Dozaista treba poukázať na fakt, že autor v štúdii využíva postupy a poznatky, ktoré uplatnil vo svojej knižnej trilógii Operace Únor 1948, Operace Srpen 1968, Operace Listopad 1989 (Naše vojsko, Praha 2010, 2011, 2012). Postupne som ich recenzoval a konštatoval niektoré charakteristické znaky. Upriamil som pozornosť na metódu T-analýzy, ktorej názov je odvodený od označenia rádiolokátora Tamara vyvinutého v 80. rokoch 20. storočia na detekciu „neviditeľných“ lietadiel a vôbec objektov chránených technológiou Stealth. Princíp sa zakladá na identifikácii vákuových štruktúr v priestore, teda na zisťovaní umelého prázdna, ktoré možno monitorovať rovnako ako iné ľudskou činnosťou produkované efekty. Aplikovaná metóda odhaľuje biele miesta a iné anomálie. Existencia umelého vákua signalizuje vždy potrebu utajiť niečo, čo by iní ľudia nemali vedieť. Upozornil som tiež na to, že autor neinterpretuje dejiny prostredníctvom spochybňovaných konšpiračných teórií, ale práve skúmaním príčin tabuizovania konšpiračnej praxe. Napríklad – v spojitosti s novembrom 1989 dokazuje, že bol výsledkom cieľavedomej činnosti sovietskych agentúrnych sietí pôsobiacich v oficiálnych i disidentských štruktúrach.

Ak si vypožičiame od autora niektoré bádateľské prvky na preskúmanie jeho vlastného materiálu, zistíme viacero podnetných a zaujímavých skutočností. Za vyvažujúci protipól Vasila Biľaka, ktorý bezvýhradne rešpektoval Kremeľ a vnímal Leonida Brežneva ako pápeža svetového komunistického hnutia, označuje liberálnejšieho a pragmatickejšieho Lubomíra Štrougala. Treba však explicitne zdôrazniť, že Gustáv Husák bol vo vtedajšom najvyššom československom vedení jediný bývalý politický väzeň (navyše odsúdený na doživotie ako slovenský buržoázny nacionalista, ktorý sa do politiky vrátil až v roku 1968 v pozícii podpredsedu vlády), kým L. Štrougal, ktorý sa dnes hlási k nemeckému pôvodu a k sociálnodemokratickej orientácii, mal za sebou kontinuálnu kariéru v systéme mocenského monopolu jednej politickej strany, vrátane pozície ministra vnútra, ktorý priamo riadil ofenzívne i defenzívne zložky spravodajského aparátu.

Bez akcentovania a objasnenia zostáva suchá poznámka v chronológii politickej dráhy Vasila Biľaka: „1963 – jmenován členem tzv. Barnabitské komise.“ Tak len poznamenajme, že išlo o orgán, ktorý pripravoval občianske a politické rehabilitácie obetí zinscenovaných súdnych procesov z obdobia teroru v prvej polovici 50. rokov. A vyvoďme z oboch uvedených skutočností záver, že práve najväčšmi mediálne škandalizované duo normalizácie na základe vlastných neblahých skúseností a poznatkov zabezpečilo, že konsolidácia krajiny traumatizovanej inváziou spriatelených armád v roku 1968 nemala monštruóznejší charakter, vrátane masového trestného stíhania, rozsudkov smrti a podobne.

V pojmovej inštrumentácii Vladimíra Čermáka sa dosť nejasným spôsobom narába s označením čechoslovakizmus, ktorý má svoj jednoznačný význam ako politická koncepcia založená na existencii československého národa. Autor štúdie však pojem hmlisto vzťahuje na zmiešané česko-slovenské manželstvá či stúpencov spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zmieňuje sa aj o rusínskom nárečí Vasila Biľaka, ale tiež chýba zreteľné konštatovanie, že rusínska enkláva sa nevzťahuje iba k regiónu východného Slovenska, ale k širšiemu geografickému rámcu, vrátane dnešného Srbska, kde napokon popri Maďarsku a Rumunsku tiež žije slovenská menšina – nehovoriac o rusínskej i slovenskej diaspóre v USA, Kanade a ďalších štátoch.

Podľa bádateľa bola dokonca čeština V. Biľaka lepšia ako čeština G. Husáka. Odhliadnime od otázky, kritériom čoho by mala byť nastolená téma vo vzťahu k našim národom, ktorých jazyky sú si prirodzene blízke a vzájomne zrozumiteľné. Keď už je reč o jazykovom prejave, ťažko nespomenúť, že okrem obalu knihy všade sa píše namiesto grafickej podoby Biľak (s mäkčeňom) vizuálna forma Bil'ak (s apostrofom) a minimálne v jednom prípade sa uvádza úplne skomolený tvar Biĺak (s dĺžňom). Podobne funkcia povereník je zásadne písaná ako poverenik (s krátkym i). Pripomeňme, že išlo o povereníkov Slovenskej národnej rady, čo dobovo (pred federatívnym usporiadaním ČSSR) zodpovedalo pozíciám neskorších ministrov vlády SSR (Slovenskej socialistickej republiky).

Ale nezachádzajme do detailov, hoci mnohé z nich sú pozoruhodné. Napríklad zmienka o tom, že štúdium v Moskve (Biľak ho nikdy neabsolvoval) bolo príležitosťou na nadviazanie spolupráce so sovietskymi tajnými službami (v tieni týchto kádrov žijeme dodnes, nehovoriac o tých ľuďoch, ktorí medzitým absolvovali analogické štúdiá v centrách impéria, ktorého súčasťou sme sa medzičasom stali).

Vo všeobecnosti edičný projekt prezentuje Vasila Biľaka ako mimoriadne inteligentného a pracovitého človeka, ktorý si aj pri absencii výraznejšieho formálneho vzdelania samostatným štúdiom osvojil nielen dielo Niccolu Machavelliho Vladár a knihy venované dejinám od najstarších čias, ale aj vrcholky domácej a svetovej beletrie. Na rozdiel od mnohých iných politikov si uvedomoval príčiny a dôsledky udalostí, preto spolu s Gustávom Husákom chápali okupáciu ČSSR vtedajšími spojencami ako tragédiu, ale zároveň ako politickú nevyhnutnosť. Mimochodom – Vasil Biľak, ktorý bol osobným dôverníkom Leonida Brežneva, navrhol odvolanie Antonína Novotného z funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ a zvolenie Alexandra Dubčeka do tejto pozície, ktorá v systéme sovietskeho modelu socializmu predstavovala vrcholného nositeľa nielen straníckej, ale aj štátnej moci, lenže v strategických rámcoch vymedzených kľúčovými rozhodnutiami Moskvy. A práve v tejto rovine možno vecne reflektovať a racionálne interpretovať dramatický vývoj spoločnosti v uplynulých desaťročiach, vrátane demontáže režimu koncom roka 1989.