LADISLAV BALLEK, PAVOL JANÍK

Spisovateľ, politik a diplomat Ladislav Ballek (2. 4. 1941 – 15. 4. 2014) ukončil svoju pozemskú púť, ale vo svojom tvorivom, ľudskom i občianskom odkaze zostáva prirodzenou súčasťou literárneho a spoločenského života nielen na Slovensku, ale prinajmenšom v ďalších deviatich krajinách, do ktorých jazykov preložili jeho diela, najmä však v nám najbližšej a najpríbuznejšej českej kultúre. Bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Prahe, kde pôsobil podstatne dlhšie, ako býva zvykom do roku 2008.

Naše osudy sa stretli už začiatkom 80. rokov a dovolím si poznamenať, že z profesionálnych kontaktov sa veľmi rýchlo vyvinuli priateľské vzťahy, ktoré odolali aj historickým, názorovým a kariérnym zlomom.

Dajme však už slovo tomu, kto spomedzi nás naozaj nikam neodišiel. Interview som s Lacom Ballekom pripravil v čase jeho pôsobenia v Národnej rade SR, kam ho nominovala vtedajšia Strana demokratickej ľavice (nástupnícka organizácia Komunistickej strany Slovenska), dnes zlúčená s politickou stranou Smer – sociálna demokracia. Príspevok pôvodne vyšiel v denníku Koridor 6. 11. 1992 pod názvom Kultúra vyvoláva sympatie v rámci série Štart do budúcnosti a knižne v mojej publikácii Rozhovory (o štátnosti) v roku 2002.

P. J.

PAVOL JANÍK: Aké sú vaše predstavy o ďalšom vývoji a smerovaní slovenskej spoločnosti v najbližšom období a aké medzinárodné postavenie by malo Slovensko zaujať v dohľadnej budúcnosti?

LADISLAV BALLEK: Neverím v náhle premeny sveta a cudzia mi je, aby som tak povedal, úfnosť a dúfnosť vo veľké začiatky a krajšie zajtrajšky. Verím – opakujem to po stý raz – len napredovaniu postupnými krokmi a vyspievaniu tvorivými premenami. Na túto vieru som priam generačne zaťažený, ako namierený proti netrpezlivosti a popudlivý voči každej z privčasných právd... – všetky sú najskôr omylom. A to, v čo dúfame „na prahu zvrchovanej existencie“, je práca na dlhé roky, ku ktorej nám zapotreby všetky vlastnosti mravcov. Štartujeme do budúcnosti? Alebo sa vydáme naprávať minulosť? To druhé nevyhnutne speje ku konfrontácii.

Historicky sme zaujali exponované miesto na kontinente, v samom strede jeho križovatky, na ktorej sa spravidla prebýva zložito, a namáhavo sme obhajovali svoju existenciu. Avšak aj práve preto človečensky podnetne rozmýšľame. A rád by som pripomenul, že sme tu doteraz nemali také vlastné ciele, ktoré by nás ľudsky väčšmi kompromitovali. Pritom však, myslím si, nie najlepšie rozmýšľame vtedy, keď si pripomíname najmä len nepriazne osudu, viny cudzích a ohrozenia inými; v sebaobrannom myslení sa vyvinie určitý apriorizmus, ktorý skresľuje vnímanie zložitej a večne protirečivej skutočnosti, stredoeurópskej zvlášť. Čo všetko mám tu na mysli? Možno najmä skutočnosť, že ta, kam máme nepochybne namierené, sa vystupuje po stupňoch, ktoré sotva možno preskočiť, a ak je ten prvý česko-slovenský, potom je ten druhý stredoeurópsky. A aké máme dnes na týchto stupňoch vzťahy? Aj tie navonok sa odvíjajú od tých znútra.

Sotva nás nadchnú slobody, ktoré vnútri spoločenstva ochraňuje len polícia a navonok len vojaci. Slobodní budeme len dobrou vôľou, jasným rozumom, vnútornou potrebou spoluvlády vyspelého so zrelým, dobrými zákonmi, navonok zasa vtedy, keď budú naše slobody strážiť aj susedia. A my ich. Chcem tým povedať, že vnútorné aj vonkajšie nedorozumenia nemôžu byť naším cieľom. Prvé nás trieštia, druhé zjednotia len sčasti... – pred ničím nás neochránia.

Rušíme spoločný štát, nič sme nezmohli, čo sme boli proti. Dobre... Nemyslím si však, že práve najobozretnejšie pristupujeme k faktu, ktorý sa bez problémov a nebezpečenstva zrušiť nedá. A dosiahnuť štátnu samostatnosť nie je všetko. To ďalšie už záleží na stupni našej kultúrnosti, vzdelanosti, osvety, duchovného a materiálneho rozvoja. A naša spoločnosť je práve roztrieštená... – nebudeme si poľahky užívať slobody. Slovenská spoločnosť nie je jednotná, nesceľuje ju práve spoločná vôľa, má iba spoločnú črtu: protest. Každý protestuje proti každému, čo nesvedčí o našej politickej zrelosti, ale ani najlepšom mravnom zdraví. Vynikáme sebectvom, myslíme účelovo, stranne a stranícky, je málo tých, čo myslia na všetko a na všetkých, je viac takých čo si želajú, aby boli všetci a všetko najmä len s nimi. Vládnu rozdiely, ktoré inak nie sú zmyslom života, a rozličnosť a pestrosť akosi prestávajú byť záľubou nášho spoločenstva. Tu predovšetkým kultúra a jej tvorcovia nemali by pobiehať len a len v straníckych tričkách.

Vo svete sa môžeme zviditeľniť predovšetkým našou kultúrou, umeleckou tvorbou. Máme na to? Čo treba urobiť pre našu efektívnejšiu reprezentáciu v zahraničí a čo pre ňu môžete urobiť vy osobne?

Áno, kultúrou... – čím iným? Vskutku len kultúra vyvoláva hlbšie sympatie, a kto netúži sympatie vyvolávať, toho nik ani netúži hlbšie spoznať a pochopiť. Pritom práve my sme v mnohom dnes na sympatie iných nemálo odkázaní.

Slovenská kultúra je zaujímavá, svojská, pochodí z ducha, ktorý má sklon skôr všetko ľudské chápať, ako si s ním vybavovať účty. Vo svojom prazáklade vonkoncom nie je, aby som tak povedal, ideologická, cudzia jej je každá represia. A ideologickou ani nesmie byť. Taká totiž nevyniká v morálke a nikdy nedosiahne lepšiu známku z estetiky. Pre Slovensko, to ako starú kultúrnu krajinu, je aj nacionalizmus dávno už málo. Bez vyspelej kultúry niet vyspelého spoločenstva a jeho zrelosti. A čo ja? Ako odjakživa. A inak... keď hovorím s cudzími, prídu mi na um najmä len klady nášho domova, a keď hovorím s blízkymi, prídu mi na um predovšetkým mínusy dnešnej politiky.

Na čo by čitatelia nemali v týchto časoch zabúdať?

Aj na to, že z cudzích kníh, čo ako atraktívnych, sa o sebe, svojom domove a čase v ňom všetko nedozvedia. Vyspelé spoločenstvá čítajú predovšetkým svoju literatúru.