Věra Klontza-Jaklová, ktorá napísala dynamický príbeh ARETUSA (nakladatelství OREGO, 96 strán), má sama zvláštnu dynamiku. Pohybuje sa ustavične po svete vďaka svojmu zvláštnemu zamestnaniu - archeológii, no máme pocit, že aj keby tejto profesie nebolo, ona by bola rovnako rozcestovaná a neustále v pohybe, zamestnaná aktivitami, ktoré mnohým ženám ani na um neprídu. Je to moderná emancipovaná žena, akých je málo. Pochádza z Nymburku, vyrastala a študovala v Českej republike. Absolvovala prehistóriu a archeológiu stredoveku na FFUK.
Zakotvila na Kréte, kde žije s manželom a synom od roku 1996 a pracuje ako archeologička (INSTAP study center). Tam sa stáva trojdomou autorkou - začína písať básne a prózu. O tomto čarovnom kúte sveta v novele Aretusa píše ako o mieste, z ktorého sa tam žijúci ľudia nehýbu. Názov novely pochádza zo starého krétskeho renesančného eposu. Autorka je jednou z mála umeleckých prekladateliek českej beletrie do gréčtiny. Jej autormi sú K. Čapek, B. Hrabal, J. Drda, ba dokonca zo slovenčiny preložila Janka Kráľa. Venuje sa aj publicistike, píše fejtóny a eseje, politické, filozofické a historické úvahy.
Aretusa je rozsiahla novela komponovaná jako príbeh v príbehu. Je to náročná kompozícia, ktorá si vyžaduje isté majstrovstvo, totiž zachovanie proporcie žitého – prítomného okamžiku a minulosti- vlastne celého doterajšieho života hlavnej postavy.
V rámcujúcom príbehu – v prítomnosti - ide o ročný milenecký vzťah. Pár žije v Kanade, na pomerne opustenom miste, kam sa z Európy, z Paríža, prisťahovala Izabela Maxima, ktorá tu pokračuje vo svojej novinárskej činnosti.
Život mimo hluku veľkomesta jej vyhovuje, na svojej samote má všetko, čo potrebuje, najmä dva krásne kone. Na ne je od malička zvyknutá a rozumie im. So svojím partnerom sa zoznámila, keď s ním ako odborníkom v oblasti medicíny – výskumu rakoviny, robila rozsiahle interview. Keď prvýkrát príde Jannis na návštevu, je u Izabely len niekoľko hostí, s ktorými sa už v príbehu nestretáme. Prítomnosť celej novely- to je výlučne intímny vzťah dvojice, ktorá sa spoznáva. Proces spoznávania však nie je rovnomerný, pretože je zameraný na vykreslenie charakteru Izabely. Motívom paralelného – hlavného príbehu novely je zvedavosť lekára, ktorý len postupne odhaľuje zvláštne vlastnosti svojej partnerky. O ňom sa čitateľ dozvedá minimum- má za sebou smrť svojej partnerky Lily a žije spomienkami na ňu, dokonca spočiatku ju s Izabelou porovnáva, hoci už na prvý pohľad je to úplne iný typ ženy.
Cez príbeh svojho predošlého manželstva, ktoré Izabela prežila v Provensálsku a ktorý sa stáva ťažiskovým, pred očami Janniho a čitateľov stavia autorka z mnohých, miestami aj protichodných reakcií profil silnej ženy - intelektuálky, ktorá stavia na zásadách a pravidlách, ktoré sú už dnes azda zabudnuté.
Jej priateľ ju vidí takto: „…ty jsi strašně zvláštní, nejzvláštnější žena, jakou jsem kdy potkal, všechno kolem tebe je zvláštní. Těžko se dá rozpoznat, co si myslíš a jaký vývod z které situace uděláš. Vždycky reaguješ jinak, než by potencionální protivník čekal. Myslíš strašně rychle a nikdy se neptáš na to, co už víš, nebo co je jasné. Jsi sebevědomá, výrazná, neobyčejně živá. Tak si všichni kolem tebe myslí, jak jsi děsně otevřená a upřímná a nehledají dál. Zůstávají na povrchu. Za touhle chytristikou se podle mně skrývá tvůj vnitřní svět…“ Táto zľahka štylizovaná charakteristika, ktorú zamilovaný Janni hovorí svojej priateľke, sa postupne v príbehu, ktorý mu ona zo svojej minulosti rozpráva, dopĺňa o iné a iné charakteristiky na pozadí kriminálnej zápletky, ktorú autorka vystavala klasickou metódou kvalitných krimirománov.
Jej bystrosť a skúsenosť s jazdou na koni jej našepkáva, že smrť starého otca jej manžela Ericha nemohla byť prirodzená. Následne je neúnavne na stope vinníka - vraha, až kým neodhalí dávnu rodinnú históriu, siahajúcu až do času krátko po druhej svetovej vojne. Skoro pri tom príde o život, ale nepopustí zo svojej predstavy spravodlivosti, ktorá existuje a nachádza si svoje cesty, ako odhaliť zločiny. Izabelu však čaká aj kruté sklamanie, keď jej vlastný manžel dá prednosť rodinnej tradícii a súdržnosti pred ich vzájomnou láskou. Realistický príbeh, keď cudzí element v rodine odhalí „kostru v skrini“ (tentokrát skoro doslova), sa končí fiaskom a hľadaním vlastnej cesty. Keď prepukne otvorený konflikt, Izabela sa vracia z Provensálska do Paríža k svojej rodine. V opise jej príchodu sa v spätnom zrkadle ukážu aj niektoré jej reakcie ako vysvetliteľné výchovou. Roky sa totiž akceptovalo, že dcéra – jedináčka - je ako Lucky Luck, alebo Rambo, že jazdí na koni ako chlapec a podobne, pričom je jej dovolené všetko, verí sa jej… Izabela Maxima je skrátka maximálna mladá žena, s maximálnym sebavedomím, ale aj s maximálnou zodpovednosťou. Jej sebavedomie má zázemie v otcovom postavení. Hneď po jej príchode v nočných hodinách sa zídu ľudia – otcovi priatelia, ktorí urobia pre ňu všetko potrebné. Tá situácia pripomína rozprávkový kráľovský dvor. Napriek tomu, Paríž už nie je jej svet: „ Prostě jsem v Paříži jen přežívala a čekala jsem na příležitost, než se něco stane nebo rozhýbe…“ Svet v pohybe, ona v pohybe v ňom, to je životný princíp, podľa ktorého funguje a pokiaľ možno bez kompromisov. „Člověk buď zásady má, nebo ne. Každý kompromis je postavení se na stranu zla.“. „Je prostě taková nezkrotná ješitná skokanka do pravdy… Kdybych o Izabelině příběhu napsal knihu, jmenovala by se Izabela a její sebezničující aktivity.“ Ale Izabela sa učí aj „čekat a při tom být v pohotovosti“. Toto všetko je len mizivá časť priamych charaktristík, lebo celý príbeh je jeden veľmi dobre vystavaný portrét krásnej a silnej ženy. Feministky by mali radosť, pretože túto ženu možno len obdivovať a získať si ju môže len výnimočný muž, ochotný prijať jej náročnost a neľahký spôsob bytia.
Čo vieme o Jannisovi, Izabelinom partnerovi? Je to vynikajúci vedec, gréckeho pôvodu a s ňou v celom príbehu zvedavý milenec, ktorý si rekonštruuje a skladá jej zvláštnu povahu, ktorý jej vyhovuje, zatiaľ, ktorého svojím rozprávaním vlastne upozorňuje na možnosť zániku ich vzťahu, ak sa nezachovajú pravidlá, ktoré určuje ona. Treba pripustiť, že jej výchova z domu je vysoko etická. Oproti tomu stojí rodina jej prvého manžela Ericha, kde žena – stará matka - má kriminálnu minulosť. Je tu aj Izabelina matka - typ poučenej a múdrej ženy, ktorá Izabelu upozorňuje: „Nemůžeš být zároveň Johanka z Arku a Sarah Bernard. Můžeš si vybrat jen jednu stranu a pak se nesmíš ohlížet zpátky. Taková jsou pravidla hry. Nemůžeš mít všechno. Kompromis není ostuda.“
Popri výraznej hlavnej postave Izabele Maxime sú v novele vynikajúce typy mužova a žien ako napríklad z donútenia šialená Sofia, alebo vrah Gillen, ale aj okrajové postavy ako je veterán Bruno, ktorý jej nakoniec zachráni život, alebo policajt Denis, s ktorým má zvláštny kamarátsky vzťah a ktorý sa o ňu uchádza a aj celý čas bojí, čo vytvára v deji zvláštne napätie.
Postava Ericha je dosť nejasná, no na istom mieste jeho charakteristika nadobúda nadosobný – politický rozmer. Ukazuje sa, keďže je podávaná očami manželky Izabely, že i jeho liberálne presvedčenie a nedostatok sociálneho cítenia manželov rozdeľuje. Izabela ho charakterizuje s istou dávkou ironie: „Musela jsem si tak vyslechnout přednášku o všemocnosti trhu, v což se Erik snažil ze všech sil věřit. Uváděl mi nejrůznejší pádné důvody, proč se máme všichni ze všech sil lopotit, aby se ti, co se mají i beztak dobře, měli ještě líp, a až se budou mít úplně nejlíp, tak pomůžou i nám, abychom se měli uspokojivě dobře.“
Celý dej je príležitostne popretkávaný intelektuálnymi exposé s použitím rozličných mien z oblasti umenia. Spomína sa Ecovo Kyvadlo, Chagall, Bergmann, Chirico a iné, využíva sa celá škála poetických postupov, opisy detailu, čo je pri kriminálnych príbehoch nezbytné, ale i metaforické a paralelné opisy, kontrasty, retardácie, ktoré náhle ústia do riešení, či paralela starej gréckej poézie apod.
Bystrosť a pohotovosť opisov robia z novely Aretusa príťažlivé čítanie. Kriminálny motív tiahnuci sa celým dejom prináša nielen napätie, ale najmä tvorí pozadie a živnú pôdu pre vytvorenie zvláštneho typu hlavnej protagonistky. Zložitá štruktúra a zvládnuté typy jednotlivých postáv novely naznačujú a otvárajú cestu k rozsiahlejšiemu literárnemu útvaru - ku kráľovskému žánru - románu, ktorý určite u tejto autorky možno v budúcnosti očakávať.
Autor: MÁRIA BÁTOROVÁ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |