Hovoríme s básnikom a prekladateľom Pavlom Janíkom
Originálne zmýšľajúci autor viacerých básnických zbierok Mgr. art. Pavol Janík, PhD., v najnovšej, útlej básnickej zbierke Zašifrovaná jeseň ponúka čitateľovi sedemnásť básní, ktoré sú ilustrované výberom z voľnej tvorby akademického maliara Jozefa Bubáka. S cieľom dozvedieť sa, čo je v nich zašifrované, aké je tajomstvo a nielen ich, ale aj celej básnikovej tvorby, sme autora požiadali o rozhovor.
ŠTEFAN BALÁK: Niekoľko rokov ste boli predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Aká je situácia v slovenskej kultúre, čo takáto funkcia vyžaduje?
PAVOL JANÍK: Situáciu slovenskej kultúry charakterizuje fakt, že od čias pôsobenia fenomenálneho básnika Miroslava Válka vo funkcii slovenského ministra kultúry zatiaľ nik spomedzi šéfov tradične najchudobnejšieho rezortu nedosiahol jeho úroveň. Predovšetkým Válek bol na strane kultúry, ktorú chránil pred bezohľadnými politickými a ekonomickými tlakmi. Jeho následníci naopak týmto tlakom viac či menej ochotne podľahli, alebo ich dokonca sami vystupňovali. Válek tiež často opakoval, že na kultúru na nedopláca, ale dopláca sa na nekultúrnosť, čím presviedčal vtedajšiu vrchnosť, ktorej bol súčasťou, že kultúra nie je luxus, ale duchovná potreba plnohodnotného človeka. Zdá sa, že súčasným mocenským a majetkovým elitám kultúra nechýba. Funkcia predsedu Spolku slovenských spisovateľov vyžaduje správny pomer zmyslu pre jedinečnosť literárnej tvorby a zmyslu pre rozvážny pohyb v bludisku rôznorodých individuálnych autorských záujmov, ekonomických obmedzení a byrokratických prekážok.
ŠTEFAN BALÁK: Ako by ste hodnotili vašu doterajšiu básnickú tvorbu?
PAVOL JANÍK: Rád používam postreh súčasného predsedu Spolku slovenských spisovateľov, popredného prozaika a esejistu PhDr. Jána Tužinského, PhD., podľa ktorého autor nemá odkiaľ vedieť, čo vlastne napísal, kým mu to nepovie literárna kritika. Každá komunikácia má naozaj tri základné fázy – vysielač, nosič, prijímač. Takže skutočne môže byť značný rozdiel medzi tým, čo mal autor pôvodne v hlave, čo z toho vložil do svojho diela a čo v diele napokon našiel, objavil, či pochopil čitateľ. Dozaista nie je zaujímavé, aby som sám hodnotil svoju básnickú tvorbu, preto použijem módny inštitút hovorcu – konkrétne ôsmich hovorcov: „So šarmom a bravúrou štylistu balansuje na hranici krásy a múdrosti.“ (Daniela Hivešová) „Najperspektívnejším básnikom sa ukázal byť Pavol Janík.“ (Viliam Marčok) „Na Janíkovej poézii je sympatické, že hoci niekde siahol aj po témach frekventovaných, vždy si nájde vlastný uhol pohľadu a neopakuje iných.“ (Jozef Bžoch) „Charakteristickým znakom Janíkovho rukopisu je satirizujúci, nadľahčený tón, pomenúvajúci veci a vzťahy možno až nepríjemne pravdivo.“ (Igor Otčenáš) „Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra.“ (Valér Mikula) „Pavol Janík vstúpil do slovenskej poézie zbierkou prinášajúcou tón irónie a sebairónie, taký prepotrebný v tom čase, keď bolo mužských debutov ako šafranu a prevažoval ženský sentiment.“ (Ľubomír Feldek) „Nové náboženstvo reklamy, ktorá bola pre nášho autora veľkou školou, prináša nové zázraky...“ (Štefan Moravčík) „Cennou vlastnosťou prevzatou od Válka je aforistickosť. Opovážim sa tvrdiť, že v tejto sfére bol Válek hlbší, Janík zas vynaliezavejší.“ (Natália Švedovová)
ŠTEFAN BALÁK: Ako reaguje váš lyrický hrdina v dramatickom napätí dnešných dní, ako sa zmocňuje reality, uprednostňuje viazaný alebo voľný verš?
PAVOL JANÍK: Môj lyrický hrdina uprednostňuje voľný verš, ale vyžaduje majstrovské ovládanie viazaného verša. Preto patrím k žičlivým recenzentom sonetových vencov, ktorých skvelým autorom ste aj vy, a som veľmi smutný, keď z rádia počúvam v reklamných spotoch príšerne nezvládnuté pokusy o rozličné marketingové rýmovačky.
ŠTEFAN BALÁK: Básnik Ján Smrek povedal, že poézia je transfúzia života pomocou slov. Irónia je vaším postojom ku skutočnosti?
PAVOL JANÍK: Tomáš Janovic povedal: „Humor je vraj jediný spôsob ako byť dôstojne smutný. Pavol Janík je zasa presvedčený, že irónia je jediný spôsob ako dôstojne žiť.“ Aj v tejto veci s ním absolútne súhlasím a nemám k tomu čo dodať.
ŠTEFAN BALÁK: Dá sa povedať, že pre niekoho poézia je hra so slovami, myslením v básnických obrazoch, tvorbou prekvapivých obrazov, objavujúcich kalambúrov?
PAVOL JANÍK: Už zosnulý literárny vedec docent Jozef Melicher svojho času napísal: „Nakoniec zisťujeme, že Janíkovo žonglérske pohrávanie sa s apokalyptickými obrazmi je vážnym posolstvom a krutou obžalobou moderného sveta bez perspektívy a šance.“ Myslím si, že tiež trafil klinec po hlavičke.
ŠTEFAN BALÁK: V poslednej básnickej zbierke Zašifrovaná jeseň ste niektoré básne venovali obľúbeným hudobníkom: Armstrong, Baker. Čo pre vás znamená hudba?
PAVOL JANÍK: Ide naozaj o moju poslednú básnickú zbierku, pretože už nemám v úmysle pokračovať v písaní poézie, lebo vzhľadom na môj pokročilý vek nadišiel skôr čas sprítomňovania mojich doterajších diel ako ich ďalšej tvorby. Hudba pre mňa znamená veľmi veľa a aj v minulosti som jej venoval viacero básní i aforizmov. V jednom z nich hudbu pokladám za hľadanie strateného ticha. V inom vyjadrujem presvedčenie, že hudba sú anjeli, ktorých za zníženej viditeľnosti počuť. O hudbe však vieme iba to, že znie. Všetko ostatné si o nej vymýšľame.
ŠTEFAN BALÁK: Vašu útlu básnickú zbierku Zašifrovaná jeseň vhodne ilustruje, dopĺňa výber z voľnej tvorby Jozefa Bubáka. Maliar a básnik – majú si čo povedať?
PAVOL JANÍK: Určite. Inak by sa naše diela nestretli v jednej knihe. Som rád, že sa toto súzvučné spojenie podarilo, a verím, že má čo povedať aj čitateľom. Obrazy Jozefa Bubáka pokladám za to najlepšie, čo v slovenskom výtvarnom umení vzniklo. Môžu sa o tom presvedčiť všetci držitelia slovenských bankoviek, ktorých je autorom.
ŠTEFAN BALÁK: V Zašifrovanej jeseni prekvapivo osloví verš: „si svetlodušná a čaká ťa svetlorečenie“. Vzťahuje sa na všetkých čitateľov a obdivovateľov vašej poézie?
PAVOL JANÍK: Podľa gramatického rodu uvedeným veršom adresne oslovujem predovšetkým jednu konkrétnu čitateľku, ale báseň i celú zbierku si s pôžitkom môžu prečítať všetci čitatelia bez ohľadu na akékoľvek rozdiely. Podľa štatistických výskumov ženy čítajú viac ako muži – a najmä poéziu. Teda knihu by si teoreticky mohli prečítať všetci, keby už nebola prakticky vypredaná. Tak sa vraciame k téme a potrebe systematického sprítomňovania doterajších literárnych diel. Bez tohto trvalého úsilia by knihy boli len pominuteľnými ohňostrojmi nápadov, ktoré sa iba na chvíľu zjavujú na nočnej oblohe. Krehký svet umeleckých hodnôt musíme nielen vytvárať, ale aj ustavične potvrdzovať.
Zhováral sa ŠTEFAN BALÁK
Autor: PAVOL JANÍK, ŠTEFAN BALÁK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)