Zápas televízií o priazeň diváka, ktorý sa poslednú dobu na Slovensku rozbehol, a ktorý je v konečnom dôsledku aj zápasom o vyššie príjmy z reklám, bol spúšťacím mechanizmom na zaradenie fenoménu reality show do programovej štruktúry viacerých televízií na našom území. Slovenský divák tak týždeň čo týždeň zdieľal a zdieľa osudy castingových hrdinov najrôznejších typov reality show lámajúce rekordy sledovanosti, ako sú Slovensko hľadá SuperStar, Dievča za Milión, či Mojsejovci. Pokiaľ poniektorí podobné relácie doslova hlcú, iní ich odsudzujú pre ich plytkosť, či zúfalú prázdnotu deformujúcu ľudskú osobnosť.
Napriek svojej kontroverznosti, sledovanie reality show sa stalo neoddeliteľným rituálom desiatok, až stoviek tisícok ľudí bez ohľadu na vek, vzdelanie, či spoločenské postavenie. Prilepení k televízoru a so zatajeným dychom sledujeme svoj neuskutočnený americký sen o úspechu a bohatstve. Stávame sa tak chtiac nechtiac súčasťou nekonečného kolobehu víťazstiev a prehier súťažiacich, o ktorých osude môžu rozhodnúť diváci svojimi esemeskami. Prichuť reality je v každej z nich navyše okorenená emotívnymi prejavmi súťažiacich, škandálmi a škandálikmi, vytvárajúcimi obrovský priestor pre bulvár, dennodenne kŕmiaci konzumnú spoločnosť 21. storočia.
Či si to už priznáme, alebo nie, reality show nás ovládli natoľko, že predurčujú témy našich rozhovorov, náš časový harmonogram a svet každodennej reality je tak aspoň na chvíľu vystriedaný "starosťami" typu, ktorý súťažiaci najbližšie vypadne, alebo by mal vypadnúť. V pohodlí domova, rozvalení pri televízore tak zdieľame so súťažiacimi falošné pocity empatie a solidarity a predstavujeme si samých seba na ich mieste. Je však smutné, že diváci sa najviac zabávajú na tých najnižších atribútoch ľudského správania a zvrátenych hraniciach ľudskej morálky. Z tohto pohľadu sú relity show akýmsi sociálnym pornom, ktoré má hranice inde ako v samotných reláciách, pričom každou ďalšou zvrátenosťou sa túžba po ukojení emotívneho voyerizmu divákov len zväčšuje. Pojem reality show sa stal symbolom televízneho vysielania začiatku 21. storočia a práve pre svoju dynamiku, emotívnosť a niekedy až zvrátenosť núti mnohých divákov sledovať program každý týždeň znovu. Relácie podobného typu sa v novom miléniu stali jednou z najosvedčenejších ciest ako prilákať k televízoru čo najviac divákov.
Absurdnosťou celej tejto mašinérie je skutočnosť, že v zápase o diváka, ktorý sa medzi televíziami rozbehol, začína byť takmer úplne nepodstatné, či sa divákovi program páči, alebo nie, hlavne aby bol sledovaný. Práve od miery sledovanosti závisí aj podiel reklamy a preto sú televízie existenčne závislé od diváka. Napriek tomu, že ide o biznis, ktorý je legitímny, je jasné, že to nemôže mať a ani nemá pozitívny dosah na kultúrny život a vývoj krajiny. Avšak ako spieva Fredie Mercury vo svojej piesni - Show must go on.
Autor: Ján Kozoň
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |