Vzťahy Slovákov, Čechov a slovanská vzájomnosť v 21. storočí

   Niet vari bližších slovanských národov ako sú Slováci a Česi. Avšak nie z dôvodu akejsi totožnosti myslenia či bytia, ale pre neuveriteľne sa prepletajúce dejinné osudy. Pred očami sa nám mihajú pestré úseky spoločných dejín, vzťahy k pohybujúcim sa centrám moci v strednej Európe, niekoľkonásobne vratný smer kultúrneho vplyvu medzi oboma národmi a nový rozmer vzájomnosti v 21. storočí. Pretože teraz už nejde iba o vzájomnosť slovensko-českú, ale hlavně o jej definovanie v rámci vzájomnosti slovanskej ako celku a o určenie miesta našich národov v slovanskej civilizácii a medzi veľkými civilizáciami sveta v 21. storočí.


   Pôvod

   Vráťme sa však na začiatok našich dejín. Hoci to znie nezvyčajne, Česi vlastne patria k Slovanom Polabským, čiže severným. Moravania a Slováci patria k Slovanom Podunajským, čiže centrálným. Práve tento rozdiel ovplyvňoval naše vzájomné vzťahy počas mnohých stáročí. Z hľadiska etnogenézy je oblasť stredného Dunaja, Karpát a čiernomorských stepí miestom vzniku Slovanstva, zatiaľ čo priestor Labe, Odry, Volgy či Balkánu je miestom prenikania a rozširovania Slovanstva. Tento proces je však podstatne starší, ako sa všeobecne predpokladalo. Podľa mnohých historikov a archeológov je ho možné datovať niekoľko tisícročí pred náš letopočet (Šafárik, Trubačov, Mačala). Bez ohľadu na vedecké spory v tejto otázke, jeho logika je vzhľadom na poľnohospodársku podstatu Slovanstva jednoznačná. Proces rozširovania prebiehal vo viacerých historických vlnách a výsledkom poslednej vlny rozpínania je vznik novodobých slovanských národov. Tu prichádzame k poznaniu, že súčasní Slováci a Česi se k sebe priblížili vlastne z opačných smerov.


   Výbuch duchovného diania

   Začiatky našich vzťahov charakterizuje fakt, že centrum moci sa vtedy nachádzalo na dolnom toku rieky Moravy, Nitry a pozdľž Dunaja, zatiaľ čo Česká kotlina bola k týmto mocenským strediskám voľnejšie či pevnejšie pripojená. Tak to bolo počas Samovej ríše, ale najmä počas Svätoplukovej ríše (v prameňoch nazývanej Veľká Morava alebo Slovenská zem - Nestor). Najvýraznejší bol vplyv súvisiací s cyrilo-metodskou misiou, keď sa z Nitry a Bratislavy rozšírila slovanská vzdelanosť a písmo smerom do Prahy. Bol to čas obrovského výbuchu duchovného diania a jeho následného vyžiarenia do všetkých kútov slovanského sveta. No hoci slovanská kultúra, hlaholské písmo a základy slovanskej civilizácie vzišli z územia medzi Nitrou a Bratislavou, naplnenie našli až v Ochride, Kyjeve či Moskve. Hoci české knieža Bořivoj bol pokrstený na Svätoplukovom dvore v Nitre, bola to nakoniec Praha, ktorá bola istý čas centrom rímsko-nemeckej ríše s poloslovanským cisárom Karlom IV. v jej čele. Hoci bol Krakov dokázateľne jedným z hradísk Svätoplukovej ríše, stal sa neskôr centrom obrovského poľského štátu siahujúceho od Dnepra po Odru. Hoci bol Pribinov a Koceľov Blatnohrad strediskom hlaholskej vzdelanosti, stala sa neskôr práve Panónia centrom vznikajúceho uhorského štátu. Dá sa povedať, že to, čo bolo rozosiate zo srdca karpatského oblúka, vzklíčilo všade naokolo. No jeho stred zaspal tisícročným spánkom. Vtedy sa karta obrátila.


   Obrat

   Obrat vo vzťahoch nastal v 15. storočí a do veľkej miery súvisel s reformáciou. Jan Hus pri úprave českého pravopisu vychádzal i z hlaholiky, ktorá v tom čase bola ešte živá v pražskom kláštore na Slovanoch. Reč Kralickej biblie sa stala spisovným jazykom pre evanjelikov na Slovensku. Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier spísal v roku 1603 prvú českú gramatiku. Čeština sa stala súčasťou slovenského kultúrneho prostredia. Symbolicky tak začal český priestor vracať Slovensku to, čo bolo doň práve zo Slovenska pred niekoľkými storočiami zasiate. Proces vyvrcholil v 19. storočí vznikom myšlienky slovanskej vzájomnosti.


   Slovanská vzájomnosť

   Jej autormi boli opäť Slováci pohybujúci sa čiastočne či úplne v českom prostredí - Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik a Ľudovít Štúr. Vzniklo viacero koncepcií slovanskej vzájomosti. Každá z ich sa nakoniec svojím spôsobom naplnila. Kollárova predstava o štyroch slovanských kmeňoch - ruskom, poľskom, československom a juhoslovanskom sa uskutočnila po prvej svetovej vojne, keď na troskách Nemeckej a Rakúsko-Uhorskej monarchie vzniklo Poľsko, Československo a Juhoslávia. Štúrova predstava o vedúcej úlohe Ruska sa uskutočnila po druhej svetovej vojne, keď vznikol východný blok pod vedením Sovietského zväzu, ale paradoxne ovládaný komunistickou ideológiou, proti ktorej sa práve Štúr ostro staval. Obe koncepcie sa zrútili po roku 1989, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, Juhoslávia i Československo, komunistický systém padol a vzniklo dvanásť samostatných slovanských štátov - slobodných a nezávislých. A práve dnes je teda najpríhodnejší čas, aby sa uplatnila pôvodná Štúrova myšlienka - spojenectvo suverénnych slovanských štátov, kde v rôznosti vznikne jednota. Inými slovami povedané - slovanská civilizácia.


   Slovensko-česká vzájomnosť

   Ak teda hovoríme o slovensko-českej vzájomnosti, musíme mať na pamäti, že vznikla ako súčasť vzájomnosti slovanskej. Z tohoto hľadiska bola i Masarykova predstava o jednotnom československom národe iba pokračovaním Kollárovej koncepcie slovanských kmeňov. Príčinou jej neúspechu nebola neúprimnosť snaženia, ale jej postupná izolácia od pohybov v ostatnom slovanskom svete. Spojenectvo Slovákov a Čechov malo byť totiž iba medzistupňom na ceste k jednote celého Slovanstva. Akonáhle sa myšlienka čechoslovakizmu uzavrela do seba, namiesto všeslovanstva si vybrala za cieľ asimiláciu a stala sa mocenským nástrojom, stratila duchovné opodstatnenie. Namiesto jednoty priniesla nedorozumenia medzi oboma národmi, a to i napriek toľkým pozitívam sedemdesiatročného spolužitia. Táto kapitola sa uzavrela 1. januára 1993 vznikom samostatnej Českej republiky a samostatnej Slovenskej republiky. Až teraz sa môžeme pozrieť neskreslene a bez rušivých vplyvov na slovensko-českú vzájomnosť a jej pravú duchovnú podstatu.


   Slovanská myšlienka

   Základ slovensko-českej vzájomnosti je rovnaký ako pri vzájomnosti slovensko-poľskej, slovensko-ruskej či slovensko-juhoslovanskej. Je ním slovanská myšlienka. Skladá sa z praslovanského základu, kresťanského prínosu a poučenia z dôsledkov komunizmu a liberalizmu. Praslovanský základ nám dáva korene, mytológiu a prírodné a prirodzené chápanie kolobehu sveta. Kresťanský prínos nám dáva posolstvo lásky, odpúšťania a nádeje. Poučenie z dôsledkov komunizmu a liberalizmu nám dáva poznanie o pominuteľnosti hmotárstva a varovanie pred duchovnou prázdnotou.
   Sme Slovania, nesieme slovo. Sme spojení neviditeľným duchovným putom. Na základe hodnôt viery, rodiny a národa môžeme vytvoriť vlastný civilizačný okruh. Jeho formy môžu byť mnohoraké, ale jeho podstatu tvorí duchovno-kultúrna vzájomnosť slovanských národov. Dopusťme, aby lúč svetla zažiaril opäť z nášho priestoru.


   Bod zlomu

   Slováci i Česi sa dnes nachádzajú v stredoeurópskom zlomovom pásme. Sme vklínení medzi tri veľké civilizačné okruhy - západný, slovanský a islamský. Tento priestor myšlienkovo buble a vrie, ponad naše hlavy sa preháňajú burácavé záujmy mocností dnešného sveta. Iba od nás závisí, či sa necháme pohltiť víchricou a zmámiť vidinou cudzej virtuálnej reality, alebo budeme stáť na svojom a hľadať vlastnú myšlienkovú podstatu. Ak hľadáme dôstojné miesto medzi civilizáciami dnešného sveta, môžeme sa oprieť o vzájomnosť slovensko-českú ako o súčasť vzájomnosti slovanskej. Musíme však sami chcieť. Potom nájdeme i novú spoločnú cestu dejinami, ktorá nebude spočívať v odovzdávaní sa cudziemu vplyvu, ale vo vytvorení vlastného spôsobu myslenia a života.

   (Příspěvek přednesený na mezinárodní konferenci Česká a slovenská otázka dnes v březnu 2002)

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]