Médiami šírené informácie by museli mať veľmi malý význam, aby im nevenovali dostatočnú pozornosť špeciálne zložky mocenských štruktúr. Doterajšie dejiny mienkotvorných procesov, ako aj dostupná história tajných služieb svedčia o tom, že oficiálna ľahostajnosť vládnych a politických miest k podobe a obsahu verejne sprístupňovaných údajov je rovnako naivnou ilúziou ako starostlivo budovaná a úzkostlivo udržiavaná predstava o principiálnom, vyváženom a systematickom zabezpečovaní podmienok pre realizáciu slobody slova a prejavu, ktorá je súčasťou imidžu aktuálneho spôsobu uplatňovania moci vo väčšine krajín súčasného sveta.
Aj v zákulisí demokratického informačného priemyslu spoľahlivo fungujú mechanizmy profesionálne vedenej psychologickej vojny. Jej potrebám slúžia osobitné formácie pre produkciu a reprodukciu účelových dezinformácií. Treba poznamenať, že kampane tohto druhu, ak chcú byť naozaj úspešné, musia vychádzať z reálneho poznatkového základu a rešpektovať fakty s overiteľnou pravdivosťou, inak je ich efekt úplne opačný. Príklady môžeme ľahko nájsť v publikáciách niekdajších československých defektorov, ktorí zo svojej materskej rozviedky dezertovali k vtedajšej americkej konkurencii.
V prípade tajných akcií či aktívnych opatrení nie je vždy namieste používať výraz dezinformácie, pretože často ide skôr o výber vhodných skutočností, ich načasovanie, zdôraznenie, alebo naopak utlmenie nepriaznivých udalostí. O rýdzo lexikálno-štylistickom prístupe možno hovoriť napríklad v súvislosti s prezentáciou smrti šiestich indonézskych generálov v septembri 1965, ktorých - ako uvádza kniha vydaná v roku 1981 kanadským vydavateľstvom 68 Publishers - »pučisti zavraždili«. O zmasakrovaní vyše pol milióna indonézskych komunistov a ich sympatizantov sa vzápätí píše, že toto množstvo »bolo popravené«. Mimoriadne nepríjemná okolnosť, že masové vyvraždenie protiamericky naladeného indonézskeho obyvateľstva riadila CIA prostredníctvom tamojšieho veľvyslanectva USA, zostáva zamlčaná. Veru ťažko povedať, či v konečnom dôsledku odborník na čiernu propagandu podobnými priehľadnými trikmi lepšie poslúžil svojim starým, alebo novým šéfom...
S odstupom desaťročia priam komicky pôsobí, keď ešte v roku 1992 bola československá verejnosť ubezpečovaná spoza Atlantického oceánu, že cieľovým riešením vývoja v roku 1968 bolo zachovanie socializmu s prívlastkom demokratický. Úsmevne vyznieva odborná kritika z USA z toho istého obdobia, podľa ktorej Gorbačov predstavuje iba zmenu fasády starého sovietskeho režimu.
Výrečne sú v dobovej zahraničnej literatúre vykresľované aj dezinformačné aktivity bývalého totalitného Československa, ktoré poukazovalo na viaceré imperiálne a špionážne praktiky v celosvetovom meradle, na nacistickú minulosť mnohých vrcholných predstaviteľov západonemeckej politickej scény, ako aj na protirečivý vývoj, konanie a postoje popredných reprezentantov vtedajšieho exilu. Dokumenty sú síce charakterizované ako pamflety (rozumej hanopisy) rozširované stalinistickými dezinformátormi, ale autenticitu a výpovednú hodnotu faktov nik nespochybňuje. Činnosť špeciálnych útvarov čs. rozviedky teda spočívala najmä v bizarných metódach publikovania, sprevádzaných manipulačnými a inscenačnými postupmi, ktoré sa však netýkali podstaty informácií. Napríklad materiály z archívov našej a sovietskej rozviedky boli umiestnené do debien a ponorené na dno jazera, aby mohli byť teatrálne objavené pred televíznymi kamerami a prezentované svetovej verejnosti.
Našej dobe sa vo všeobecnosti vraví informačná, skeptici by jej možno radšej dali prívlastok dezinformačná a optimisti by zrejme dosť výstižne pomenovali súčasné prevládajúce politické trendy ako show-business.
Autor: Pavol Janík
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)