MIROSLAV ORAVA
Má láska se vdává
A smutný chodím městem lesy podél řek
zatím mám práci ale co zítra
kdo nepracoval nepochopí
a jeho rady že kdo nepracuje už není příživník
barevné jsou jak pouť a bezcenné jak psí štěk
kde dřív v temnotách stál alespoň ještě hrdosti stín
dnes leží prkenice prázdná či pistole nabitá
lásku zahnali jsme do jabloní i do žita
jak večer zahnali jsme ji do chleba
a hladem za noci znásilnili
a bita byla jako vždy čím víc dávala
a bita je nadále čím víc dává
má láska zbita je byla a bude
a chudák se zase za bič vdává
(kde marná je veškerá světská sláva?)
Ta práce žena matka pokroku
chudá i bohatá jak polní tráva
se zase za bič vdává
Já slyším už za poslední lopatkou její vítr vát
je po dešti smekají stromy kouří se z hor
a hlína toužící po práci volá: Vivat
(len mor ho, mor!)
Bezejmenný
Sedám si k psacímu stroji
a uvědomuji si
jak bláhové je to počínání
potřeboval bych totiž peníze vousy či kulomet
dcera má první prodlouženou v tanečních
má bílé šaty
a její garde mých posledních čtyřicet korun
Já zůstal doma sám rozebrat si svých čtyřicet let
Jak je to hloupé
(už tisíckrát to tady bylo)
Tak znova
sedám si k psacímu stroji
k jedinému příteli který vždy vyslyší
volání po vodě na poušti
sám "opilý"
(a nikde už mi nenalejí)
hovořím do prázdna
a hostinský už sbírá popelníky
Hostinec - můj pokoj
hospodský - nicota
Tak za to všichni velcí bojovali?
Jen znova!
Sedám si k psacímu stroji
a bojím se vybrat ta písmenka
co se chvějí
která se chvějí mojí beznadějí
bojím se pravdy jsem už pohodlný
nevěřím na hvězdy bolí mne když se lidé smějí
věřím už jenom v jednu věc:
že mi už nikde nikdy nenalejí
Jsem zbabělec a pitomec!
Tak ještě jednou znova!
Ale co?
No právě to co neumím a nedokáži napsat
(snad ... ještě jednou znova žít)
A dcera po návratu domů se směje
očima plnýma naděje
můj skřípe rým a rytmus ještě víc
smíchem a nadějí nám oběma růžoví líc
Tak půjdu
snad mi přece jen někde nalejí
když mámu máme v nemocnici
i bez peněz
Odlitek ruky
Cizí jak v kině pozoruji genetický vývoj své pravé ruky
jež nikdy (až na pár měsíců a někdy i pár let)
se neživila ničím jiným, než pera držením, a psala často jen čísla
Teď - stává se z ní tlapa
a kódy všech těch, co na polích se po generace dřeli
jak symfonie, když dospělost se míjí, nabývají svými tvary vrchu
a falešné mozoly od kytar i od psacích strojů i od aktovek
i od kufrů nošení směšné jsou jak počurané dítě
Bude to trvat dalších tisíc let
než prst doprava zahnutý jak kompas sdělí našim pravnukům
že od pera držení je to
až dávno žádná pera k psaní nebudou už známa
Jim bych chtěl vzkázat, že už dávno zakódováni jsme byli
a změny zásadní že trvají vždycky víc než dlouho
a proto vracíme se stále znova a píšeme i sirky oharkem
když nechceme být zapomenuti a pero není
a píšeme i do zdí a do dětských duší
své kódy ryjeme bezohledně a s láskou
Tak vzniká báseň
jíž bych se chtěl poklonit i svému otci
Zpěv pražce
Jezdily po mně
jezdily
jezdily vlaky
až dosluhuji
v dehtu jsem dávno mozek smočil
a dělníkům na trati zaprášil plíce
a déšť mě rozmočil
a válka žádná nebyla
teď dostal jsem zprávu
po sestrách kolejnicích
že mám sloužit za přívoz
nových pražců betonových
když zemřít tedy čestně a hlady
bez chleba a bez maziv
moji bratři šrouby se mi smějí do očí
a červotoči táhnou do dáli
Co kdyby tak jednou se vzbouřily i sestry kolejnice
proti vlakům i drezínám
ale jaké vzpomínky by mi zbyly pro zbytek života
když nebylo by už do neznáma cest
snů o budování nových tratí
o rozmetání privilegií pro salónní vlaky
o bojích legionářů na Sibiři o každý metr a o každý most
když vlaky se honily jak auta po dálnicích
Já pražec čekám na anabázi novou
do šrotu šrouby kolejnice a mne do krbu
shoříme a nový kov se bude tavit
a v krbu bude hořet dřevo a praskat a střílet
Zpívat budeme:
naši bratříčci šrouby pistolím a skalpelům
naše sestřičky kolejnice potrubím nosníkům a drátům
a my pražci puklí v ohni snad těm u krbů
znova myšlenky na nový svět dáme
Cožpak neříkal Kristus
že chléb se nekrájí
ale v potu tváře láme?
Tělo koně
Všichni jsme viděli jak přivedli ho
jak na pastvu až nad hranici lesa
a dali mu ránu zezadu
a přivázali ho za čtyři nohy ke dvěma kůlům
Já kdybych koněm byl já bych se nevzdal
místo pěny z huby krev bych cedil
odhryzal bych si nohy jako zvíře
abych moh' běžet nebýt té rány zvířecí
Už myška první mu ránu líže
a liška se blíží
a supi krouží
a medvěd zpovzdálí čmuchá
Já na jeho místě já bych se nevzdal
máchnutím ocasu bych je zahnal
a kopyta svá bych do huby vzal
odhryznutá a přece svěží
Sněží a mršina má málo pachu
host nepřijel
medvěda nestřelil
a život jde dál
Na místě koně bych našel prameny zvučné
a zvonil bych až pastýři by nepoznali
kůly bych břichem vytrhal
a sněhu děkoval za framykoin
Už vedou dalšího
kousek vedle bude zas stětí
ranou zezadu
a prokletí proč nešli jsme raději na jatka
Zpátky být koněm už nikdy bych nešel
na holích holinám hoj - lepší
než údolími temnými zpátky drát se
je hřbitov koní a být člověkem přišel bych se poklonit
Jsou pastviny pokorou rozvoněné
z nichž zní jen zvonky krav které se pasou
jak louky rozohněné
z nichž málokterá skončí v píci
Už vyhrnuli si červi rukávy
a poslední střeva mu medvěd zahrabal
a hranostaj si taky kousnul
a zbytek mladí vlci sežrali
PAVOL JANÍK
Z pekna šťastie
Dnes je pekelne
Máme doma pekno
Pod pekelným nebom
pekná horúčava
Pekelne kvitneš
v peknom ohni
S tebou pôjdem
do horúceho pekna
Pre tvoje pekelné oči
verím v pekno
Pre tvoje pekelné telo
horím v pekne
Pekne po tebe túžim
Pekelne ťa prosím
Pekelne ťa vítam
Pekelne ti ďakujem
Tvoja pekelná hudba
ma straší peknom
Tvoje pekelné slová
ma pekne bolia
Máme z pekna šťastie
Pekelný obraz
pekelnej prírody
Keď vtáčika lapajú
pekelne mu spievajú
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |